Raz ti to vysvetlím

Keď človek dosiahne, čo chce, zrazu sa mu stráca všetko, za čím vždy bažil. Nemám už potrebu ráno vstávať a dúfať v zázraky. Proste mám po čom som vždy túžil a je to odporný pocit. Prísť o svoje sny kvôli tomu, že sa splnia!

S každým víťazstvom, úspechom, výhrou, alebo šťastím človek stráca istú časť niečoho, čo ho hnalo dopredu. A zrazu nemám chuť sa ani pohnuť z miesta. Stačí mi v piatok sedieť doma a po nos sa ponoriť do horúcej vody vo vani, stačí mi naliať si pohár vína a pustiť si pomalé melancholické pesničky. Občas k životu stačí strašne málo. Možno len východ Slnka a padajúce lístie a mláka, ktorá čaká pred vchodovými dverami. Aj vietor, ktorý za pár sekúnd zničí účes.



Obleikam si vetrovku, šál, rukavice a s ľahkosťou vykĺznem do tmavej a prázdnej ulice. Cítim sa dobre, keď mám chvíľku samoty pre seba. Keď nikto odomňa nepožaduje reči, vysvtelenia ani pohľady. Občas by som sa rozdal aj úplne celý, milujem, keď môžem potešiť niekoho, ale dnes som len JA. A pevne dúfam, že sa mi nikto dneska do cesty nepripletie. Už spamäti poznám celé sídlisko a viem, kde sa zdržiava najviac ľudí, vyhýbam sa tým miestam a zachádzam po bočných uličkách.

Raz, keď som ešte aj pieskové koláče ochutnával a aj malinké angličáky boli tak veľké, že sa do nich pomestili všetky sny, ma zaskočila otázka "čo budeš až budeš veľký? "...
"Budem tulák.." a tak som si na karneval zobral batôžtek, staré deravé nohavice a nakreslil si fúzy... a teraz si uvedomujem, že z niektorých snov človek nikdy nevyrastie...

Nemám strach zo samoty, neubíja ma pocit, že ma nebude mať kto podržať v ťažkých okamihoch, chcel by som len človeka, ktorý by stichol, keď začne padať dážď, alebo lístie. Človeka, ktorý pochopí, že slová povedia veľa, ale nikdy nevystihnu to, čo je naozaj vo vnútri. Tak ľahko sa dá klamať slovami. No, najhoršie je klamať sám seba.

Začínam opadávať ako to lístie. Padá mi za krk, na vlasy. Každým dňom človek prichádza o niečo. Občas sú to malichernosti, zážitky, alebo by sa najradšej rozdal aj celý. Možno aj preto ľudia umierajú - nemajú už čo ponúknuť, všetko zo seba už rozdali. Snažím sa aby som nebol na rade zajtra už ja... som sebec - ale chcem len žiť.

Ruky mám ľadové a na konci nosa mám kvapôčky pary, je zima. Spolu s dažďom miestami uvidím spadnúť neforemnú snehovú vločku, ktorá sa pri dopade na tvár okamžite roztopí. Kiežby človek mohol žiť viackrát, nikdy by som nezopakoval ani jediný deň môjho života - v každom sa nájde nejaká chyba, ktorá zmenila ten ďalší deň. Možno keby človek mal možnosť viackrát žiť, nikdy be nepodviedol, neoklamal, nebál by sa, že možno už zajtra bude všetkému koniec. Proste by to začalo odznova.

Prechádzam okolo barov a herní, odkiaľ počuť opité hlasy, zjavne veselé a šťastné, len ako dlho. Šťastný smiech sa v každej chvíli môže zmeniť na zovretú päsť, na tyku do záchodu, alebo len na chrápanie na lepkavom stole oliatom pivom. Nechutné.

Myšlienky sa miesia, akoby som v hlave mal miešačku a všetky zážitky a pocity tam niekto vhodil, pokúšam sa nájsť kábel od nej, nech ho vytiahnem.

Kedysi som sa tešil len na Vianoce, miloval som tu príchuť čarovna a záhadnosti, keď sa zrazu zjavili darčeky pod stromčekom. A teraz? Teraz sa viacej teším na to ako pôjdem zapáliť sviečku na hrob niekomu, koho som mal rád. Ako si sadnem na kraj pomníka a v duchu sa porozprávame, teším sa, že konečne nebudú plné len hypermarkety ale aj cintoríny.



Čakám na telefonát od teba. Mali by sme sa dnes vidieť, padnúť si do náručia a pobozkať sa... Pozerám na nebo, ako sa mesiac snaží predrať pomedzi husté mraky, v nohách mám mokro a ja mám chuť sa túlať len sám. Vypínam mobil, prepáč, aj keď to nepochopíš, dneska s tebou nedokážem byť. Nedokázal by som uniesť tvoj bezstarostný úsmev...

 Denník

21 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu