Rozkvitnuté agáty

Ani som nepremýšľal. Opäť to bol jeden z tých skratov, ktoré si nakoniec uvedomím oneskorene a ani mi to nepríde hlúpe. Hoci, práve vtedy, sa startí každučký kúsok zdravého (sedliackeho) rozumu.

V mojich krokoch cítim istotu, takú s akou chodievajú americký superhrdinovia do vodpred vyhraných súbojov. Krok za krokom - za mnou ostáva celé sídlisko, počujem už len rev motorov náhliacích sa áut, občas až ku mne doletí spŕška diaľkových svetiel zo vzdialenej cesty. Oslepujú ma. Počasie mi pripomína tak trocha jeseň, vlasy mi vietor pletie a vzduch je príliš chladný. Až teraz ľutujem, že v prílišnej náhlivosti som si nevzal aj sveter. Kráčam ďalej cez zarastené pole. Miestami zahliadnem v zatúlanom svetle aj nejaký strom a snažím sa mu vyhnúť. No, pre istotu sa stále držím nie príliš ďaleko od nich. Asi to bude nejaký „opičí reflex“ - pred nebezpečenstvom vyliezť an strom. Mám trocha aj strach. Napriek všetkému odhodlaniu, ktoré v sebe mám, napriek istote, ktorá zo mňa doslova vyžaruje, mám strach. Chcem sa prekonať!

Občas začujem nejaký zvuk, snažím sa ho ignorovať. Najviac asi počujem tlkot môjho srdca, chcem ho kontrolovať a udať mu správny rytmus. Nepáči sa mi ako bije – znervózňuje ma. Znervózňuje ma už len to, že to srdce je moje a ja ho neviem ovládať.

Tráva je ešte mokrá z výdatných dažďov a moje plátené topánky sú už celé premočené. Viem, že tu niekde je aj vyšliapaný chodníček, ale zámerne som ho ani nehľadal. Netuším prečo, nechcel som ísť po chdníku. Cítim nepríjemný chlad a už v diaľke zahliadnem nad Prešovom oranžovú „kupolu“ zo svetiel. Príjemný pohľad. Ukľudňuje ma to, že tisíce ľudí, teraz v teple domovov v rodinom kruhu, obdivujú tanečné kreácie známych párov v Let´s Dance.

Kráčam ďalej a hlavu mám konečne skoro prázdnu, je v nej len pocit, ktorý v tom správnom okamihu zavelí „uteč“ alebo „bojuj“. Trasiem sa od zimy a najradšej by som sa vrátil späť, možno aj preto sa vždy otáčam smerom k môjmu sídlisku a zaostrujem zrak na vysoké paneláky. Chcel by som teraz ako normálny človek ležať pod dekou, popíjať ovocný čaj a driemať nad blikotom televízie.

Prekvapuje ma moje sebazaprenie, viem, že o pár hodín budem všetko ľutovať. Budem sa nenávidieť. Vzdialené zvuky a zacítený pohyb v mojej blízkosti ma vytrhli z prílišného premýšľania. V tej tme sa pohyb vidieť nedal, ale vedel som, že sa predomnou niečo pohlo, je to akoby nejaký zmysel, akoby telo bolo v takej ostražitosti, že vidí aj cez tmu. Zastavím. Nehybne počúvam a v rýchlosti sa obzriem kde je najbližší strom. Zvuky stíchli no ja som pre istotu ešte trikrát silno zatlieskal. Ozvena sa po pár sekundách vrátila, v tej tme sa mi zdala byť ozvena veľmi upokojujúca. Počujem sám seba – nie som sám. Posmelený spravím ten najrozhodnejší krok v dejinách. Samozrejme, mojich dejinách. Po tomto kroku som si už bol sám sebou natoľko istý, že na chvíľu sa na mojej tvári asi objavil aj úškrn, možno úsmev.

Robievam veci nerozvážne. Bol som si sitý, že ten pocit je už minulosť. A ja si opäť žijem svoj bezstarostný život. Nikdy som nemal chuť robiť poriadky. Môj neporiadok bol pre väčšinu ľudí zmätok, ale mne stačil letmý pohľad a vedel som čo kde mám. A zrazu, večer som vyhádzal zo skrine veci, a začal im dávať nejaké logické usporiadanie, možno to sú prvé príznaky dospelosti. Našiel som aj mnoho zapotrošených vecí a dokonca aj jednu, o ktorej som si bol istý, že už je dávno zahodená. Držal som ju v dlani a telom sa rozlial ľadový pot. Žalúdok v okamihu začal hlásiť pohotovosť, nechápem ako ma dokáže taká maličkosť vytočiť. Ruky mám spotené behom pár sekúnd a do očí sa tlačí veľa sĺz, ale potláčam ich. Cítim obrovský tlak v nose a v očiach, cítim ako chcú slzy von a ja už len z trucu im to nedovolím. Netrebalo veľa. V okamihu som mal na sebe staré tričko a z prahu som zareval na celý byt: „Idem vonku, neviem kedy prídem! “. Mama mi dôveruje, viem, že smiem odísť, aj keď som nepočul jej súhlas.

Strkám ruku do vrecka a uisťujem sa, že som to nestratil. Stále stúpam do nie veľmi prudkého kopčeka, ale aspoň tu je pokosená tráva. Cítim ako sa mi nohy zabárajú do riedkeho blata a každým krokom sú nohy ťažšie a ťažšie. Blato je ako cement, mám ho na topánkach stále viac a viac. Snažím sa to nevšímať a stúpať ďalej. Najhoršie je to, že neviem kam až chcem dôjsť, ale chcem ísť ďalej. O tom nemám pochýb. Tu by to nebolo dôstojné.

Hore na kopci je úžasný výhľad na celé okolie, vidím celý Prešov a priľahlé dedinky. Nie som ďaleko od domova, možno zopár kilometrov, ale nohy ma už bolia. Asi kvôli tomu blatu, vlhku a najviac tomu odhodlaniu čo dávam do každého kroku. Na chvíľu zastavujem a obdivujem tú panorámu. Bolo by úžasné tu rozložiť deku, držať sa s niekým za ruky...

Už len pár metrov a vstupujem do lesa. Nemám odvahu tam len tak vôjsť . K lesu musí mať človek rešpekt. Chvíľu váham, mnohokrát som už bol v lese aj v noci. Ale vždy som bol buď opitý, alebo s ľuďmi. Dneska sa musím prekonávať. Vyberiem mobil a zapnem si aspoň to slabučké svetlo, ktoré vyžaruje. Nie je to výhra, ale stačí to na to, aby som odhrnul krovie okolo prvých stromov a vstupil do toho najviac ušitrhajúceho ticha, aké sa dá zažiť. Počul som každučký môj krok, každučké klipnutie očami sa zdalo byť ako veľký rámus. Les spal. Snáď ho nevyruším. Snažím sa pamätať cestu akou som do lesa vstupil, viem, že sa budem musieť vrátiť. Idem stále rovno aby som sa potom len otočil a vrátil po tej istej ceste.

Veľmi sa bojím, opäť mnou lomcuje strach. Kroky už nemám až také isté, došliapujem veľmi potichu a ruky mám vystreté pred sebou aby mi nejaká vetvička nevpichla do oka.
Zacítil som sladučkú vôňu medu, určite je niekde na okolí rozkvitnutý agát. Hneď som si ho predstavil. Celý obsypaný bielučkými kvetmi, bzukot včiel a tá vôňa... Takéto myšlienky ma vždy upokoja. Zatúžil som ho nájsť. V tme to bola nekonečná hra na schovávačku. Pristupoval som od stromu k stromu, dostával som prstami ich vetvičky a svietil na nich mobilom. Hľadal som len podľa vône, ktorá bola nezameniteľná. Keď som prestával cítiť tu sladučkú vôňu hneď som sa vrátil tam, kde ju bolo cítiť viacej. Pripomenulo mi to tú hru, ktorú sme hrávali ako malí – teplo, teplo, teplejšie, horúúúco...

Pohrúžený do hľadania som už ani nemyslel na strach, tá vôňa bola tak dokonale prenikavá, mal som jej plné telo. Miestami som až mal pocit, že po lese až behám, ako veľmi som túžil ten agát nájsť. Už som ani neveril, že ho nájdem. Vzdal som to a zúfalo sadol na vlhké lístie na zemi. Tá vôňa bola všade okolo ale množstvo liesok, ktoré rástli všade kde som hľadal, mi už zmarilo moje nádeje.

Nohy som prikrčil k telu a obopol ich rukami. Chcel som sa zahriať. Pocit strachu vystriedal pocit sklamania. Vedel som, že kvôli niečomu som do toho lesa mal ísť – bola to tá vôňa a mal som nájsť ten agát. Určite! Mal som zase tú potrebu nechať sa viesť nie rozumom ale srdcom, spravil som to, nikdy ma to nesklamalo. Vždy to malo nejaký dôvod. Nechápem prečo dneska mi to nevyšlo. Chvíľu ešte sedím a hľadím do tmy, úplne odovzdane. Ak by aj stádo divých prasiat teraz vybehlo z tmy, nemal by som toľko sily, aby som sa uhol.

Opäť strčím ruku do vrecka a vyberám si ten maličký kúsoček papiera, kvôli ktorému dokážem robiť takéto hlúposti. Až teraz si uvedomujem, že je to opäť jedna z vecí, za ktoré sa budem hanbiť a radšej si vymyslím, že som bol v meste na poldeci, akoby som neikomu povedal, čo som naozaj robil.

Váham. Zasvietim si na ten kúsoček paiera, alebo radšej ho nechám v tme? Beztak už teraz som bol opäť dosť zničený a ani som na neho nevidel. No, chcel som to. Opäť rozsvietim slabé svetlo na mobile a zasvietim si na tú fotku. V okamihu prežívam pocity, ktoré dokážu spraviť z človeka blázna. Nedokážem ovládať svoje pocity. Myšlienky preskakujú z jednej na druhú ako lúčne koníky na rozkvitnutej lúke. Zapozerám sa na vlasy. Také rozkošné kučierky, ešte cítim v prstoch ich hebkosť a ich vôňu. Pamätám sa ako som sa s nimi dokázal hrávať nekonečne dlho. Oči, ústa, tvár, každučká mihalnica, každučké materské znamienko na tej fotke som poznal ako svoje. Keby tam chýbalo čoby len jediné znamienko, hneď by som si to všimol.

Vzápätí sa vynárajú varovné myšlienky, aby som si spomenul aj na trápenia. Aby som myslel hlavne na seba. Nenávidel som ten pocit, keď som sa cítil prázdny a nedôležitý, stačila jedna sms, alebo telefonát, alebo aspoň jediné „chýbaš mi“ hoci aj vyrieknuté do tmy. Ja by som ho cítil! Najbolestnejšia pravda, ktorá sa dá zažiť, len ak je človek kalamný. Nedokázal som spávať, keď som nevedel kde je, s kým je, čo robí. Ale ani som nikdy nemal odvahu zavolať a pýtať sa na to. Nevedel som čo robiť, keď nastalo ticho a problém lietal vo vzduchu. Nenávidím hádky a vždy som to uhral do „outu“. Narobil som veľa chýb, ale nikdy som nechcel ublížiť...

Fotka mi padá z rúk rovno na zem. Rýchlo ju skúšam hľadať. Rukami šmátram po zemi a opäť zapínam svetlo na mobile. Našiel som ju hneď ako som zapol svetlo. „Pre môjho Stanka z lásky“ venovanie na zadnej strane fotky mi vohnalo slzy do očí, tentokrát som sa im neubránil. Vedľa fotky ležalo ešte čosi biele. Vzal som to do ruky a dal bližšie k očiam, aby som si to pozrel z blízka. Bol to agátový kvet.Úplne som pri tom všetkom zabudol na ten agát a on je rovno vedľa mňa. Šťastné náhody? Alebo sa mi opäť potvrdilo, že srdce zavedie človeka vždy tam, kam to potrebuje.

Začal som sa, ešte aj so slzami v očiach, sústrediť zase na tú vôňu. Mobilom tentokrát svietim do koruny stromu, vidím tam biele kvety. Nemôžem to zdržiavať. Vyberám fotku, poslednýkrát na ňu pozriem a skrývam ju pod koreň toho úžasne voňavého stromu. Slzy mi stekajú v maličkých pramienkoch po lícach až do úst, cítim aké sú slané. Nohy sa mi rozklepali a pozerám na to miesto v tme, kde som pred chvíľu uložil poslednú spomienku na lásku. Váham, čo ak ju niekedy budem chcieť ešte vdieiť? Ale uvedomujem si, že každý rozkvitnutý agát mi odteraz bude pripomínať práve moju nepodarenú lásku. Myslím, že dôstojnejšie sa pochovať ani nedala. Zbohom láska...

_____________________________________________________________________
Ktovie, či raz nebudem chodiť do lesa s pocitom, že sa túlam po cintoríne...

 Denník

8 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu