Nepotrebujeme deku, jedlo, vodu, vzduch, vesmír... len jeden druhého.
Steblá trávy siahajú až nad pás, leto a sucho ich sfarbilo do žlta. Občas vykukne ako maličký zázrak z toho mora margarétka. A ty ju opäť odtrhneš. A znova začínaš "ľúbi, neľúbi..."
Schytím ti ju a s drzosťou muža ju napoly otrhanú hádžem za chrbát so slovami "ľúbi! ".
Vietor sa ženie oproti nám, akoby chcel rozdeliť naše objatie. Sme ako na vrchole sveta. Zdiaľky počuť zvončeky oviec a brechot ovčiarských psov, naše kroky náhle zrýchľujú akoby samé od seba. Ty už vieš, že sa bojím psov a tak to ani neriešiš, len zrýchlime tempo, aby sme sa im vyhli. Takisto, ja viem ako sa občas zľakneš keď ležíme v tráve a okolo hlavy ti začne bzučať včielka. Toľkokrát som už bez slov a čo najjemnejším pohybom, tak aby si si to nevšimla, ju odohnal.
Požičiam si od teba sponku a zopnem si vlasy. Nikdy to nerobievam, ale pred tebou sa nad tým ani nezamyslím, proste to urobím. Neskôr mi dokonca ešte aj sama upravíš vlasy tak aby lepšie držali.
A potom znova! Znova ma stiahneš do trávy a ja sa odovzdane zvalím vedľa teba. Vždy chcem aspoň pár minút len tak ležať vedľa teba a dívať sa. Len tak, ako žmurkneš, ako sa ti nadvihuje hrudník keď dýchaš, ako sa len tak málinko usmeješ a v očiach ti pritom čítam každučkú lož čo mi vtedy vravíš. Obaja vieme, že sú to len klamstvá. Všetky tie plány, nádeje, slová a spoločné sny... Ale láska ich potrebuje. Už len zo súcitu k nej ich treba vravieť.
Natiahnem sa k mojím nohám, kde som zahliadol malinkú jahôdku. Jemne ju otrhnem a položím ti ju na ústa, milujem tu iskru v tvojich očiach keď sa potešíš takejto maličkosti. Ty sa zrazu nakloníš. Stále bližšie a bližšie. Usmeješ sa a ty úplne jemne v zuboch držíš tú krehku jahôdku. Niekto by aj tej jahode závidel tento okamih. Nakloníš sa ešte bližšie a chceš sa rozdeliť ešte aj o tú drobnú pochúťku. Nie som pažravý a dal by som ti aj posledné, ale tento okamih je tak pekný, že si tu druhú polovicu z tvojich ust vychutnám ako sa len dá. A potom si vychutnám aj teba...
Ubehlo pár minút. Ale Slnko už stihlo spraviť obrovský oblúk ponad naše hlavy. Už je skoro za obzorom. Neviem prečo keď som s Tebou sa tak Slnko vždy ponáhľa. Možno tam, kde už my nevidíme, má aj ono neikoho, na koho sa tak teší ako ja na Teba.
Milujem tvoj ľahučký smiech, keď zrazu vyskočím z tvojho náručia a rozbehnem sa po lúke so slovami "Vidlochvost", alebo keď pustím tvoju ruku a úplne jemne do nej vezmem nejakého chrobáčika. Potom ti ho vždy ukážem zblízka, aj keď sa bojíš, vidím, že mi natoľko dôveruješ, že sa na neho pozrieš zblízka. Nikdy ma nestopneš keď začnem samovoľne nezaujímavé rozprávanie "Aha, to je svižník. Má zaujímavý názov. Vieš prečo sa tak volá? "
Odpovieš, že nie a ja som len rád.
Teda pokračujem: "Neviem to ani ja, ale domyslel som si. Pozri aha, aký je rýchly. Nezastaví sa ani na sekundu, vkuse je v pohybe." A veru malý chorbáčik, ktorého som mal v dlani sa na moje potešenie ustavične prchádzal po ruke hore dole bez prestávky.
"Svižník, lebo je svižný" natešene vyhŕkneš a ja sa len usmejem a kývnem hlavou, že si pochopila čo som tým chcel povedať. Zrazu zbystrieš svoju pozornosť a mne to dodá ešte väčšiu chuť ti rozprávať o tom chrobáčikovi...
Neviem ti vravieť zaujímavé príhody z barov, chát, pijackých akcií, nikdy som tam nič zaujímavé nezažil. Mrzí ma, že ťa nevezmem na sidlisko medzi kamošov, že si napripálime joint, neotvoríme víno. Tak mi odpusť celý môj život, ktorý zažívam bez teba. Lebo ten už nie je o jahôdkach, chrobáčikoch, bozkoch ani o úsmevoch.
Úvaha
Komentuj
3 komenty k blogu
1
idea
26. 7.júla 2009 20:04
letna nostalgia? Aj mna chyta. Krasne.
Napíš svoj komentár