Sentimentálny Nonormal

Ticho. Tak úžasné ticho, že mám až strach sa pohnúť, aby som ho náhodou nevyplašil a ono by utieklo. Ležím v tráve. Vysokej nepokosenej tráve. Okolo sú len samé kvety, nohy namočené v jazere. Pred sebou mám položenú udicu, ktorá je len akousi zámienkou na to aby som nevyzeral divne, že len tak tu bez slova ležím a dívam sa do oblakov.

Cítim ako mi po tele behajú mravce, ako sa snažia preliezť prekážku, ktorá im vošla do ich cestičky, teda moje telo. V ústach sa pohrávam so steblom trávy a hľadám v mrakoch, ktoré raz za čas sa preženú azúrovou oblohou, aspoň najmenšiu podobnosť s vecami bežného života. Videl som pár äut, líšku a myslím, že za líškou sa rýchlo prehnala aj krásna tancujúca dievčina s obrovskou sukňou.

Uplne som sa vžil do tohto krásneho pocitu, že som súčasťou prírody. Oči som ani nezatváral, len som sa díval navôkol a obdivoval to úžasné divadlo, ktoré je zadarmo a nič iné ho nedokáže ani napodobniť. V tejto atmosfére splynutia s prírodou mám pocit, že neexistuje už nič, nikto. Ani ja. Som len súčasť prírody. Som len človek, ktorý konečne nachádza zmysel života.

Cas sa zastavil. Nemá zmysel sa nad ním ani zamýšľať. A opäť len ticho. Nie absolútne ticho rovné nula decibelom, ale zvuky, ktoré pôsobia tak ukľudňujúco, tak harmonicky, že nikdy sa ich nedokážem nabažiť. Slnko už pomaly strácalo na intenzite, vietor oslabol a večer začínal potichučky a elegantne striedať deň. Svrčky začali svoje nočné fidlíkanie a ja som si uvedomil, že sa musím prinútiť a vstať. Opäť sa vrátiť späť do mesta. Na betonové sídlisko, kde som sa cítil byť v zajatí bytoviek a pohľadov tisícoch ľudí, ktorí sa dívali zo stoviek okien vonku do tohto neprívetiveho sveta betonu.

Ale musím sa vrátiť. Neochotne sa pomaly zdvihnem zo zeme kde som ležal, zbalím udicu a pomaličkým krokom kráčam späť do stereotypu a pesimizmu. Po poľnej cestičke obrastenej starými vrbami obchádzam veľké kaluže, v ktorých stále ked prejdem okolo čľupne vystrašená žabka. Sídlisko sa pomaly približuje a moja sentimentalita a pocit doslovnej blaženosti sa vytráca. Prerútilo sa okolo mňa auto a jeho zvuk ma vytáčal až do zošalenia. Ako neznášam ten otrasný rev motorov, neznášam zvuky mesta.

Oranžové svetlá lámp a neskorý večer robia mesto aspoň trocha prívetivým. Jediné zvyšky prírody, ktorú človek odtiaľ vytlačil, sú hladné potkany, ktoré sú natoľko drzé, že sa sem tam pripletú až pod nohy. Umelo vyzerajúce stromy medzi panelákmi. Gýč sám o sebe. Už ked je všetko z panela mali tu byť aj betonové stromy. Ludia s panelovou mysľou a betonovým srdcom. Všetko je tu chladné a neprivetivé.

Pozerám do zeme, lebo nechcem vidieť ako sa z výšky povýšenecky na mňa dívajú "skvosty" funkcionalizmu. Otvorím vchod, svetlo nesvietím a po schodoch vybehnem až k našim dverám. S úžasným pocitom, že som zažil konečne deň, ktorý stál za to sa zvalím na posteľ a opäť snívam. O tom, že raz budem mať vlastný domček kdesi blízko lesa, ráno ma bude budiť štekot môjho psa a prvé ranné lúče a nie hluk mesta. Snívam, že budem s osobou, ktorá pre mňa znamená viac ako život sám. Dokonalá harmonia.
Naivita. Povie si každý racionálne rozmýšľajúci človek, ale v snoch a nádeji som našiel opäť niečo čo dáva hlbší zmysel častokrát už nudnému a niekedy až nezaujímavému životu.

Nech mi nikto nevraví, že som naivný. Nech mi nikto nevraví, že som snílko. Kedysi som sa ja vysmieval takýmto ľudom, že sú to len smiešní optimisti, ale smiešní optimisti s krásnym životom plným nádejí. A preto na moje sny si už nedám dopustiť, pretože ja sa budem snažiť ich zrealizovať. A za pomoci osoby, ktorú mi priniesla do môjho života "vyššia sila" to bude o to ľahšie...

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu