Slkom zaliate dni

"Chcel by som nájsť cestu... na konci cesty by si stála ty. Vedel by som, že to je láska. Nie je to bod, je to čas... Zotrvať na ceste za ňou chce veľa sĺz, tak mi môj svet, prosím, odpusť! " vravím a rozvážne, pevne stojím nohami na zemi, snažil som sa tváriť, akoby som bol neomylný, akoby som týmto mojim postojom chcel dať najavo, že už svoje rozhodnutie nebudem meniť.
Slzy jej stekali po tvári a pomedzi smŕkanie a utieranie sĺz do rukáva bielej košieľky, ktorá bola trocha priesvitná a čierna podprsenka pod ňou sa v slnečnom kúpeli tlačila do očí, snažila sa vyriecť nejaké slová. Vždy márne. Boli to len útržky. Vyčítave "ale..." a zase ticho a kopa sĺz.

Neznášam pohľad na niekoho, ako plače. Mám chuť sa mu hodiť okolo krku a hladiť po vlasoch, vravieť "to bude dobré", ale teraz som ruky mal vpadnuté hlboko vo vreckách, zuby som mal zaťaté a bol som odhodlaný v mojom postoji zotrvať aj keby to obnášalo čokoľvek. Pár minút bolo počuť len šum vetra a gagot divých husí čľapkajúcich sa v rieke, surovo, do týchto krásnych zvukov sa tlačil nenútený plač. Mal som pocit, že mu som vzdialený, akoby sa ma netýkal, akoby som len počul tikot hodiniek.

V okamihu sa zrazu vystrela, akoby bola odhodlaná spraviť niečo, čo vyžaduje obrovskú silu, cítil som, že príde niečo nepríjemné. Troška som čakal aj na facku, možno len na nejakú pichľavú výčitku, neviem čo presne, ale vedel som, že s nádychom, ktorý spravila, príde niečo nepríjemné. Zdvihol som hlavu a dal som najavo svojím postojom, že mňa len tak niečo nepoloží, nech to je čokoľvek. Zjavne ju to posmelilo a so slzami v očiach začala spomínať na všetko, čo sme spolu prežili.

Dostala ma. Slzy vyleteli aj mne. A len strnulo som počúval všetko čo vravela, možno hovorila len pár sekúnd, ale pre mňa to boli hodiny, všetko to som prežil znova, všetky tie pocity schované v minulosti a v okamihoch, ktoré sa nikdy nezopakujú. Mal som chuť ju stopnúť, alebo újsť preč, alebo len mávnuť rukou a povedať "noa? ", lenže sa to nedalo, nemohol som sa ovládať, moje odhodlanie sa zmenilo na fňukanie. Cítil som sa trápne, ako ma zlomili spomienky.

"Pozri, stále ju mám" povedala a opäť si utrela malú ligotavú slzu, ktorá sa kotúľala dole lícom. V ruke držala maličku margarétku, ktorú vytiahla z peňaženky: Nikto by nevedel, že to bola margarétka, len my. Nemala lupene, ostala z nej len vyschnutá žltá hlavička...

Ležali sme na lúke a Slnko už vrhalo dlhočizné tiene, vzduch bol chladný, len my blázni sme sa nikam nikdy neponáhľali. Po tele liezli mravce a lúčne koníky vŕzgali svoje ľúbostné melódie. Vzduch bol nehybný a aj anpriek tomu neďaleký brezový háj šušťal akoby bol celučký z igelitu. Natiahol som ruku a odtrhol margarétku a podal som jej ju. Myslel som, že k nej privonia, chvíľu sa bude tešiť a nechá ju hodenú na lúke, kde ich boli tisíce...
"Ľubiš ma" vrhla na mňa neodolateľný úsmev a lupienok, ktorý znamenal, že ju ľúbim, upustila k zemi, akoby už neaml význam.
"Neľúbiš ma" zase v ruke držala lupienok, ale tentoraz jej pohľad bol vyčítavý a zároveň násilne smutný.
Pokračovala takto hodnú chvíľu a ku koncu som dúfal, že to výjde a bude tam, že ju "ľúbim".
Popravde, ani sám som to nikdy nevedel, možno bude mať margarétka pravdu. Vedel som, že nech víjde čokoľvek, uisti ma to. Je to hlúpe spoliehať sa v tak dôležitej veci na náhodu, ale v tej chvíli mi to prišlo ako niečo samozrejmé.
Nakoniec odtrhla posledný lupienok. "Ľúbiš ma" a jej pohľad skrýval nekonečnú radosť, že to takto vyšlo.
Asi ju ľúbim naozaj. Padli sme do objatia a bozkávali sa ešte dlho po tom, čo zapadlo Slnko...

Celá táto spomienka trvala stotinu sekundy, len sa mihla mojou hlavou, ale mal som pocit, že som ju znova prežil. Rozhádzalo ma to trocha, ale navonok som sa tváril, že je mi to fuk.

"Prečo si si ju nechala? " Nenútene a s istou odmeranosťou som sa opýtal, pričom pohľady nás oboch spočinuli na tej vyschnutej hlavičke margarety.
"Chcela som si to nechať, bol to pre mňa dôkaz, že ma ľúbiš. Vždy, keď si mi dlho nezavolal, alebo keď si chcel byť sám... Vždy som sa na ňu pozrela a verila, že jej môžem veriť. Prečo by klamala? " Vo vystretej dlani stále držala tú žltú hlavičku ale dlaň sa jej začala trošku triasť, zase sa rozvzlykala a ja som sa teraz cítil hrozne.
Chytil som ju za ruku a pevne ju stisol, nepovedal som ani slovo.
Čakal som kým prestane vzlykať, bolo mi jedno či to bude hneď alebo o rok. Len som tam stál a pozeral na nebo, na mraky, na prizerajúcich sa okoloidúcich.

"Prečo máš vždy tak málo času na mňa? "
"Snažím sa."
"Ale sú dni, keď máš voľno a ty ideš radšej do lesa, alebo cheš byť sám, alebo proste zmizneš niekde ani mi nepovieš kde. Potom sa vratiš s úsmevom od ucha k uchu. A ja neviem čo si mám myslieť."
"Som šťastný, keď môžem niekam vypadnúť. Prirodzene, potom som šťastný, alebo sa mám nasilu tváriť, že som smutný, aby si bola spokojná? " Do každej vety som vkladal štipku arogancie, pretože som nechápal prečo musíme riešiť takéto malichernosti.
"Stále sa dakde len túlaš, chcela by som ísť niekde do baru. Posedieť si v spoločnosti, ísť sa zabaviť medzi ľudí, alebo len tak zájsť na nákupy" S naliehavo prosebným hlasom odvrkla okamžite, akoby túto vetu ovládala spamäti, o čom som ani nepochyboval, kedže som ju počúval často.
"Veď môžeš. Nikdy som ti v tom nebránil. Nikdy som ti nič nezakázal."
"Chcem aby si občas šiel so mnou." Naliehavosť jej hlasu mi dávala jasne najavo, že to nie je prosba, ale vyhrážka. Buď poviem "dobre" alebo to medzi nami skončí. Váhal som nad svojou odpoveďou...

"Sme úplne rozdielni ľudia. Neviem si s tebou predstaviť ani budúcnosť. Nedokážem si zatvoriť oči a vidieť tam nás dvoch, našu rodinu, šantenie našich detí. Vidím tam len tmu..."
Prekvapilo ma, že ju to nezarazilo. Tvárila sa stále rovnako. Obaja sme stíchli, akoby sme túto silnú vetu vstrebávali, akoby sme jej nechceli uveriť. Cítil som ako sám rozoberám to, čo som práve povedal, možno to ani nebola pravda. Ale nemal som chuť nič dovysvetľovať.

Po chvíľke sa ku mne naklonila, dala mi pusu a jemne mi pustila moju ruku, až vtedy som si uvedomil, že stále sa za ne držíme. Nepovedala ani slovo, sklonila sa k zemi, hodila kačkám kúsok starého rohlíka a odišla.
Díval som sa ako sa vzďaľuje a jej parfém som cítil akoby už vrástol do môjho nosa. Bola stále menšia a menšia a určite mala v hlave myšlienku, že sa za ňou rozbehnem a poviem "ľúbim ťa". Vtedy som to ešte nevedel, keď zmizla za najbližší roh, vypol som telefón, vypol som myšlienky a snáď celú noc som presedel pri rieke a díval sa na tie kačice.



Včera som vytiahol mikinu, ktorú som nosieval pred rokom. Bola strčená v kúte šatníka a skoro som na ňu zabudol. Pripomínala len akúsi pokrčenú handru, namal som ju na sebe veľmi dlho. Schytil som ju a zacítil z nej vôňu toho parfému, z ktorého sa mi okamžite zamotala hlava. Ešte aj po roku tá vôňa ostala uchovaná v záhyboch látky. Pritisol som si ju k nosu a zhlboka sa nadýchol. Spomienky. Rozhodol som sa ju vyprať, nech sa tá vôňa stratí, nech ma nenúti myslieť na moju nerozvážnosť. Hodil som ju do kúpelne ku práčke a z vrecka vypadlo čosi zožltnuté a vysušené. Zobral som to do dlane a chvíľku som netušil, čo to je. Zadíval som sa na to a pristihol som sa pri tom ako sa celý trasiem a na dlaň mi kvapla veľká slza. Bola to tá hlavička z margarétky.Ostala tam ešte zo dňa keď sme boli naposledy spolu. Zase ten dôkaz lásky, možno som ju naozaj ľúbil...

 Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

10 komentov k blogu