Som ticho

Nedávno som sa vrátil z pocitov šťastia späť tam, kde ho je najmenej. Zase sedím doma a už len z čistého zúfalstva, píšem. Necítim sa tu dobre. Domov je domov a milujem ho, ale poslednú dobu to akosi zadrháva. Pubertu mám za sebou, ak by niekto myslel práve to. Doma sa cítim natoľko bezpečne a bezproblémovo, že premýšľam niekedy až príliš veľa. A myslím, myslím, myslím...dokonca si nezažnem ani svetlo, ani nepustím televízor, ako by to spravil niekto normálny.

Otvorím si dvere do bytu, ťažkopádne vyzujem topánky, na chladničku odhodím všetko z vrecák ako kľúče, peňaženku, žuvačky, lístky z MHD...a zvalím sa na svoju posteľ. A chvíľku oddychujem, potom počúvam ticho, potom myslím na Mišku a potom je to jeden veľký vodopád. Všetko sa začne zlievať, zurčať, hučať, peniť a ja sa v tom pokúšam plávať. Ako pstruh – vždy proti prúdu, samozrejme.
Možno som mal toho príliš veľa a aj tak som si to nikdy nedokázal vážiť. Nikdy mi nie je nič ľahostajné, to nie, ale ak niečo človek už má, nie je to pre neho už také krásne, ako keď po tom túži. Aspoňže máme svoje sny, ktoré sa, dúfam, nikdy nesplnia! A budeme môcť večne túžiť...

Myslím, že som zlým človekom. Nesnažím sa teraz zo seba robiť mesiáša, alebo svätca, som len zlým. Ako môžem dôverovať, keď neverím dokonca ani sám sebe?!

Nepoviem! Som ako bezodná truhlička, do ktorej sa ukladá všetko možné, ale nevyjde z nej nič. Vyhováram sa na to, že neviem dobre rozprávať, ani pútavo. Ale dokážem to, lenže neverím tomu, že niekto sa dokáže vcítiť do mojej kože. Aspoň na pár minút. Neverím, že ľudia sú si blízki. Ľudia sú od seba ďalej ako najvzdialenejšie hviezdy aj keď sú blízko seba, aj keď sa dotýkajú perami, aj keď je ruka v ruke, stále je každý jedinec samostatným nepreniknuteľným vesmírom.

Opakujem si: „každá čiastočka môjho ja, je mojím ja“...

Tým nespochybňujem lásku. Tá je akýmsi vyslancom, akoby kozmonautom z toho cudzieho svojského vesmíru. Príde, zapichne vlajku, oboznámi nás s novými vecami, ktoré v našom vesmíre nemáme. Niekedy aj nazlostí, ale keďže je to hosť v našom vesmíre, musíme sa správať úctivo...
A viete ako vyzerá taký ten náš vesmír? To naše ja? Ako pologuľa. Už len nájsť druhú pologuľu a gúľať sa.

Ako tak zaplňujem bielu stránku, ktorá mi osvetľuje klávesnicu a môj pohár s mliekom, tak čohosi zo mňa ubúda. Cítim sa ľahší...

V mojej izbe sa ako prach usádza zvuk prichádzajúci z kuchyne. Samé bum bác, tresky-plesky, streľba a nadávky náruživého hráča nejakej stupídnej americkej hry. Budem musieť o chvíľku ten prach poutierať. Asi to bude zase na hádku...

Píšem po veľmi dlhej dobe. Za ten čas sa v mojom denníku, ktorý si nepíšem, ale pamätám v hlave, udialo mnoho vecí, ktoré by stáli aj za nekonečne dlhý blog. Lenže v týchto chvíľach mám v hlave takého malého „pekmena“, ktorý mi požiera všetky pekné a šťastné spomienky. Nenažranec jeden, túla sa závitami a prežiera sa. Občas sa za ním rozbehne iný, ktorý by ho rád zničil, ten má tvár mojej lásky.

Dôvod prečo píšem toto všetko? Ten dôvod je tak jednoduchý a zatiaľ som sa k nemu nedostal ani náznakom. Možno si opäť myslím, že by bolo hlúpe sa zdôverovať so všetkým. Mám pocit, ak sa snažím veľa rozprávať, alebo ak som proste v takom rozpoložení, že potrebujem bútľavú vŕbu, že nikto mi neverí. Mám pocit, že som klamár. Nakoniec tomu aj sám uverím, hoci neklamem, dokiaľ nie som klamaný.

Som zúfalec, stroskotanec na malinkom ostrovčeku uprostred nekonečného mora. Každý deň prepláva minimálne desať lodí okolo, ale ja sa radšej skryjem pod moju jedinú palmu na ostrove, aby si ma nevšimli. Milujem svoj ostrov uprostred mora. Mora s tvojím menom, s tvojou vôňou, so žblnkotom tvojho hlasu, so sviežosťou chladnej vody, ale aj s trpkosťou soli v ňom, aj so žralokmi, ktoré ma občas postrašia. Našťastie ty si milosrdné more, nikdy sa v tebe neutopím. Len dúfam, že sa po mňa nezastaví žiadna loď...

Taký obyčajný rojko, ktorý sníva ešte aj keď mi ráno mama povie, aby som šiel kúpiť rohlíky a mlieko. V tom momente začnem snívať. Samé „čo ak...“, srdce sa mi rozbuší, som v stave, keď uverím aj tým najnepravdepodobnejším snom... Vrátim sa s nákupom a nestalo sa nič, ani najmenšia časť z mojej predstavy sa nenaplní. Potom mám celý deň v hajzli.

Ráno sa zobudím a myslím hneď na Mišku. Snívam. Opäť si hlavu nafúknem myšlienkami ľahšími ako hélium a ono to behom chvíle („dneska sa neuvidíme“) spraví obyčajné PUK... A deň je zase v hajzli...

Ráno vstanem a hlava sa mi točí zo včerajšej prežúrovanej noci, teda ja nežúrujem. Ja len chľastám. Potom sa viem smiať. A v to ráno si natriem chlieb s maslom a nezjem ho, vypijem pol litra vody a nenávidím sa.

Proste mi len ODPUSŤ celý môj svet, celého mňa. Odpusť, že ti nevravím všetko, ale nič ti nezatajujem.

Trápim sa. A je toho veľa, čo by som ti mohol rozprávať. Snažila by si sa byť dobrá, keby som ti povedal čo ma trápi, snažila by si sa ma ľutovať, hladiť ma, objať a ja by som plakal... A možno by som ti slzami zamočil tvoje rameno. Ale to si nezaslúži slzy, len bozky...

 Denník

1 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu