Nonormal: Spomienka na detstvo

Pásol som kravičky a babka ma učila dojiť čerstvé mliečko, ktorému sa nevyrovná žiadne zaškatuľkované mlieko aj s desať nápismi "čerstvé". Zrána ma budievali prvé rané lúče a kohútie kikiríkanie, rosa mi vždy omočila topánky a vzduch vonial tak ako už nikdy nebude. Vetrík sa pohrával s konárikmi stromov a zamotával moje neposlušné vlasy. Psík ma vždy pribehol pozdraviť, vrtel chvostom a kňučal, akoby sa mi snažil vyrozprávať čo všetko stihol rotrhať a zničiť. V kuchyni zavčas rána sa na kachľovom peci už varil obed, rozvoniaval čaj s čerstvých byliniek osladený najsladším medom aký som kedy jedol. Doma upečený chlieb neopísateľnej chuti natretý s čerstvo vyrobeným maslom z ranného dojenia so zeleninou zo záhrady za domom. Takéto raňajky dokázala pripraviť len moja druhá mama-babka.

S láskou vždy pozdravila a objala ma akoby ma nevidela celú večnosť a pritom sme neboli spolu iba v noci. Po raňajkách, akým sa nevyrovná ani obed v najdrahšej reštaurácii začal dedinský tvrdý život. Pokosiť sad, nakrmiť zvieratká, okopať zeleninu, opraviť pokazené veci a nespočet dalších nutných činností. Ak bolo viacej času a práve nebola potrebná moja pomoc vždy som s nadšením zobral psa a šiel na huby, o ktoré v miestných končinách nikdy nebola núdza. Neraz som stretol v lese srny, diviaka, líšky v ich prirodzenom prostredí, nie je to také fádne ako v zatvorenej klietke. Vidíte tú slobodu, ktorú im mnohý z nás môžu len závidieť.

Krajina okolo mala neopísateľné čaro, krásne farby, nepoškodenú floru ani faunu. Všetko bolo krásne. Na lúke nekonečné množstvo elegantne poletujúcich motýľov, tisíce krásnych kvetov, zvuk lúky sa rozliehal v mojich ušiach a hlavu nechával dokonale čistú. Krásne večery strávené pri ohníku, domáca slaninka rozvoniavala na celú dedinu.

Netrebalo televízor, rádia, mp3 ani žiadnú modernú techniku a život bol aj napriek tomu krásny. Západ slnka som vždy pozoroval akoby som ho videl prvýkrát. V noci som videl každučkú hviezdu a mal som ich spočítané všetky. Ked už chlad zachádzal pod kožu vždy som našiel teplo vo vysokej starej posteli s perinami, ktoré dokázali zahraiť aj v najväčších mrazoch. Zaspával som pri zvuku pukotajúceho dreva, ktoré horelo v peci a vrhalo oranžové stále tancujúce svetlo. Pohľad som upieral cez okno na hviezdnú oblohu. Totálne ticho. Vtedy som mal z neho strach, ale teraz je takéto ticho na nezaplatenie.

Ale prestával som navšťevovať babku stále menej a menej, pretože predsa len nebol som z dediny, ale z mesta, kde ma čakal rušný život. Prišla škola, starosti, noví kamaráti, postupne sa poznával aj alkohol a na babku a krásne chvíle, ktoré som zažil pri nej som pomaly zabúdal. Moje pobyty u nej sa stále skracovali. Odkedy som nastúpil na strednú školu poriadne som u nej ešte ani neprespal.

Ale dnes ráno ma pochytila neskutočná nostalgia a potreba vrátenia sa k môjmu bezstarostnému detstvu. nemohol som vydržať, nemohol som presedieť zase celý deň za počítačom. Chcel som vypadnúť z tohto rušného mesta, potreboval som ticho, prírodu a hlavne porozprávať sa s babkou, ktorej nikdy nebudem môcť splatiť všetko čo pre mňa spravila ani za celý môj život.

Povedal som mame, že idem k babke na dedinu. Sprvu nesúhlasila, pretože mám čerstvo obdržaný vodičský a na takto dlhú cestu sa ma bála samého pustiť, ale presvedčil som ju. S mojim starým autom som bral zákrutu za zákrutou a moja milovaná dedinka sa približovala. A čím bola bližšie stupňoval sa vo mne nostalgický pocit. Uspešne som absolvoval svojú prvú zaťažkávaciu jazdu a zaparkoval som pred dom, ktorý bol môjmu srdcu blízky ako osoba, ktorá vám rozumie viac ako priateľ. Babka vybehla na dvor a v očiach mala neskutočne šťastný pohľad ako ked dostane malý chlapec pod stromček na Vianoce vysnívanú hračku. Objala ma ako za starých čias a rozplakala sa od dojatia. Bolo mi jej strašne ľúto, ale bol som šťastný, že som s ňou. Dlho sme sa spolu rozprávali o všeličom. Od dedinských klebiet až po mestské piatkové záťahy na bary.

Prechádzal som sa po celom, teraz už spustnutom dvore, a spomínal na detstvo. To ticho stále nezmizlo, stále bolo okolo, lúka za domom bola opäť farebná ako vždy aj motýle na nej stále poletovali. Všetko bolo ako vždy. Len babka bola staršia a nevládnejšia. A ja som bol už "mestské decko", ktoré zostarlo, ale nestratilo dušu toho malého chlapca. Akoby som počul smiech ked som sa s bratom hral na schovávačku na dvore plnom vecí, ktoré ma vždy fascinovali. Akoby som práve zliezal z pôjdu, kde som mal vlastné kráľovstvo, kde som našiel predmety, ktoré mám doteraz doma odložené v skrini.

Ale neboli tu už ani kravičky ani čerstvé mliečko a maslo, nebola tu záhrada plná najchutnejšej zeleniny, pretože vek to už babke nedovolil. Prišlo mi strašne ľúto, že som takto hlúpo pod dojmom, že nie som "sedlák" ani "vidlák", ale mešťan, ktorý nepotrebuje k životu také prosté veci, prestal chodiť k babke na dedinu. Ale zistil som opak. Je mi to veľmi ľúto, že už sa nevrátia časy, ked bola babka čulá, pásla kravy, robila prácu okolo domu a ja som jej pomáhal pričom ona rozprávala svoje fascinujúce príbehy z vojny a života, ktorý bol. Je mi ľúto, že som podľahol zvodnosti mestského života plného depresií, hluku, špiny a stresu.

Chcem sa vrátiť späť do čias detstva a opäť si zažiť tak skoré sentimentálne rána a krásu prostého života, ale to sa už nedá. Teraz už môžem len zúfať, že som si to nikdy nevedel uvedomiť aké je úžasné byť aj "sedlák".
Odteraz budem chodiť k babke na dedinu každý týždeň. Chcem dohnať čo som stratil, ak sa to ešte dá...

Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

Spomienka na detstvo

6 komentov k blogu

Horúce!