Straty a nálezy

CINK. Zvonček na vchodových dverách zacinkal a vošiel do vnútra zaprášenej miestnosti.

- Pekný deň. Odznelo spoza vysokánskeho pultu zaprataného tisíckamí haraburdia. Nebolo ani vidieť človeka, ktorý za ním stál.
- Aj vám. Nesmelo odzdravil a obzeral sa po tmavej miestnosti, ktorá dýchala akousi zvláštnou až depresívnou atmosférou.
- Prajete si niečo? Vykukol spoza vysokého pultu vychudnutý chlapík s okuliarmi na polke nosa.

- Tu sú straty a nálezy? Ale asi som tu správne vidím, že tu máte police plné kedečoho... Povedal nesmelo, akoby sa rozprával s čarodejníkom a čakal len to najhoršie.
- Ano, áno, samozrejme, že tu sú straty a nálezy. Niečo ste stratili, alebo našli, alebo vám môžem pomôcť nejak ináč? Milo odvetil a jeho hlas znel veľmi ukľudňujúco.

- Stratil som najdôležitejšiu vec v mojom živote a už som zúfalý. Ste moja posledná nádej. Rýchlo povedal a prehltol akoby mala teraz prísť rozhodujúca chvíľa v jeho živote.
- Snád vám pomôžem nejako. A smiem vedieť o čo sa jedná?
- O všetko. Povedal a díval sa mu priamo do očí aby to neznelo ako pokus o nepodarený žart.
- Prepáčte, nechápem. O všetko? Ako to o všetko? Začudovane a trocha výsmešne odvetil chlapík rozvalený za pultom na koženom kresle.
- Presne! O všetko, hlavne o lásku. Hľadal som ju už všade. Na ulici, v alkohole, ale nemôžem nájsť ani čriepky po tom čo som stratil...
- Tak to tu ste na správnom mieste, lásky tu máme už plné police. Zial, len málokto sa po ňu aj vracia. No a smiem vedieť ako vyzerala tá vaša láska?

- Bola úžasná. Zafarbená do farieb dúhy, voňavá ako lúka, teplá ako jarné slniečko, jemná ako večerný vánok, veľká ako vesmír... Máte tu takú? A čakal na odpoved, ktorá mu mohla zmeniť celý život.
- Ach. Potrebujem presnejší opis. Takto vyzerá skoro každá láska. Máte nejaké špecifické znaky?
- Máte tu lásku poškodenú pesimizmom, nedôverou a zúfalstvom? Rýchlo odvetil.

- Máme a nielen jednu. Toľkých tu je. Ale počkajte prehrabem sa trocha v nich možno nájdem niečo podobné. Zašiel do tmavého kúta za skriňu a hrabal sa v starých krabiciach. Zo zaprášených škatúľ bola zrazu zaprášená celá miestnosť.
- Táto to nebude? Tá by sa na vás mohla hodiť, zdá sa mi. A vytiahol malú škatuľku plnú smiechu, túžob a bozkov.
- Halo pane! Ste v poriadku?

- Ano, prepáčte nechal som sa uniesť. To bola moja prvá láska. Spomínal som na ňu. Krásna nostalgia, ale tá to nie je. Ja hľadám inú. Hoci táto bola tiež krásna, lebo bola moja prvá. Ani sa už nepamätám kedy som ju tu priniesol musel som byť ešte veľmi mladý.
- Počkajte pozriem sa kedy ste ju doniesli a čo bolo dôvodom ak chcete vedieť. Všetko máme napísané na kartách priloženým ku stratenej láske. A víťazoslávne sa pousmial.
- Ak by ste boli tak dobrý... Rád by som si trocha zaspomínal. A pousmial sa milo aj on.

- Nooo... Takže. Bolo to presne 12.5.1999. Doniesli ste ju s odvovodnením, že už ju nepotrebujete, že ste našli novú a lepšiu. Potom ju tu prišlo hľadať akési dievča, ktoré sa na ňu pýtalo, dlho tu chodilo spomínať.Presedela hodiny nad otvorenou krabičkou a dívala sa dovnútra, ale na lásku, tu odloženú, sa dá len spomínať nedá sa vrátiť ak si to výslovne nepožiada ten kto ju to odložil. Preplakala nad ňou dlhé chvíľe.Musela vás mať rada.Ale nikdy sa tu potom už neukázala, pravdepodobne si našla takú lásku, ktorá jej vyhovuje a je s ňou už úplne spokojná.

- Ano. Trocha som si rozpomenul. Prvá láska. Taká krátka a taká úžasná, v tých časoch som bol váš verný návštevník, že?
- Najviac stratených lások evidujeme v mladosti a vy nie ste výnimka. No ale nevybočujeme. Prišli ste hľadať čosi iné, nie svoju prvú lásku...
- Ach, samozrejme, ale je to pekné si zaspomínať. A zasnene sa díval na škatuľku položenú na pulte plnú mladej nerozvážnej lásky. Lásky tak bezhlavo zahodenej.

- Takže ak to nie je táto bude to možno hentá vzadu. A vytiahol novučičkú nezaprášenú krabičku. Otvoril ju a bola v nej sama romantika, dotyky, nežné slová, spontánnosť a oddanosť.
Pozrel sa na ňu, jemne zavrtel hlavou na znak, že to nie je tá, ktorú hľadá a díval sa dovnútra. Bol nadšený.
- Táto to nie je tiež. Ale o tejto môžem povedať aj ja, tá bola nedávno a skončila sa len kvôli žiarlivosti, nedostatočnej dôvere.

- Ano, tak toto si pamätáte presne. Ziarlivosť je prejavom nedostatočnej lásky. Presne toto mám na nej poznačené. Len škoda, že to tiež nie je tá, ktorú hľadáme teraz. No ale počkajte ešte jednu by som tu mal mať. A odišiel kdesi za staré drevené dvere do tmy. Bolo počuť len buchot a nadávky, pretože pravdepodobne sa mu ju nedarilo nájsť.. Muž hľadajúci lásku nervozne prestupoval z nohy na nohu a čakal.

- No tak tu je! Ale mám obavy, že túto asi nehľadáte tiež. Toto je len "láska" vo vnútri je viac fyzickej lásky ako duševnej a pochybujem, že túžite tak nesmierne práve po tejto.
- Nie, nie toto je kapitola, ktorú nechcem nadčínať. Zastrčte ju niekam späť do smetiska a ani ju neotvárajte tá to nie je! Máte ešte nejakú? Dodal a z hlasu mu bolo cítiť strach aby odpoved nebola negatívna.
- Ziaľ, nie. Toto je posledná tu donesená láska od niekoho, ktorá má s vami niečo spoločné. A sklamaný výraz jeho tváre prezrádzal, že ho to tiež trápi.
- Tak škoda. Za pokus to stálo. Bohužiaľ. A z reči bolo počuť smútok a roztrasený hlas nemal daleko od hlasu takého ako ked človek plače. Otočil sa potichu a s hlavou sklonenou k zemi sa pobral preč.

CINK. Ktosi vošiel dnu a do miestnosti sa nahrnul kopec čerstvého vzduchu a svetla. Ale on si ju nevšimol, kráčal zahlbený do svojích myšlienok a smútku priamo k dverám, priamo do vchádzajúcej osoby. Vrazil do nej a z rúk jej vypadla krabička, ktorú zvierala v rukách ako bábätko.

- Prepá... A od úžasu onemel. Bola to ona. Tá čo jej lásku hľadal a ona ju ešte len teraz išla odniesť do zabudnutia. Díval sa na ňu ako na niečo neuveriteľné. Dlho bez najmenšieho pohybu sa na seba dívali. Až ked si uvedomil čo sa deje spustil.
- Prepáč! Nechcel som do teba vraziť. A díval sa jej do očí.
- Nevadí. Prečo si tu? Hoci vedela, že táto otázka je hlúpa.
- Hádaj. Chýbaš mi. Tvoja láska. Hľadal som ju tu.
- Predpokladám, že sa ti ju nepodarilo nájsť kedže ju ešte mám pri sebe.
- Ano. Smutne a pravdivo odpovedal. A ona sa pohla dalej k pultu so škatuľkou plnou toho čo on hľadal. Schytil ju za rameno a pobozkal ju na líce.
- Prepáč! Ale mám ťa stále rád. Viem, že som na vine všetkému ja, viem, že som bol stále idiot... A ona len pozerala bez slova a čakala čo bude dalej. Jemu to vlialo do žíl novú nádej, pretože keby ho už nemala vskutku rada dávno by tú škatuľku odniesla.

- Skúsme to ešte. Maju tu otvorené predsa nonstop a ty môžeš kedykoľvek sa vrátiť a odniesť ju tu. Daj mi šancu. A jeho pohľad prezrádzal, že to myslí úplne vážne a úprimne. Podišla k nemu chytila ho za ruku a odišli spolu aj s krabičkou, ktorá nemala daleko od zabudnutia...

 Blog

1 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu