Svetielka v tme

Občas sa pritrafia dni, keď človek stratí všetky svoje sny. Alebo ich len zastrie akási nepriehľadná prikrívka. Oni tam sú, kdesi vo vnútri hŕkajú ako detské hračky. Rád sa s nimi pohrávam.

No, zrazu príde potichúčky večer. Ani nezklope, len príde. S ťažkým oloveným vzduchom do izby prinesie aj ťažké spomienky, myšlienky, alebo akýsi mix slov, výkrikov, sĺz, prosieb...všetko zabalené v opare neucelenosti. Nič nie je dokončené. Ešte ani premýšľať sa nedá normálne. V tom upotenom tichu sa lepí na telo nielen prikrívka z postele, ale každý záblesk minulosti zabolí.

Stáva sa mi, že sa v noci prebudím a cítim chlad. Prikrijem si vytŕčajúce nohy, paplón vytiahnem až k ústam, ale chlad nepresáva. Ide zvnútra. Vonku je tak prehriaty hustý vzduch, že sa bojím spraviť rýchlejší pohyb rukou - čo ak si ju zlomím?
Vstanem, teda sa odlepím z postele - pohyb mi vždy pomáha ten mrazivý pocit akosi prehliadať. Otváram chladničku, vyvalí sa na mňa nepríjemné svetlo. S prižmúrenými očami vyberám mlieko a pijem rovno z krabice, je ľadové. Ale nejako to nevnímam. Nemám na neho ani chuť, chcel som sa len prejsť. Z detskej do kuchyne. Ani nesvietim, len tak si sadnem na vŕzgajúcu stoličku, hlavu si podopriem rukou a pozerám na osvetlený chodník. Je úplne prázdny, ani jediný človek. Hlava mi od únavy padá, ale nechcem sa vratiť do postele.

Nikdy sa mi to nestalo. Prečo ma trápi pocit niekoho druhého? Zvyčajne poviem zopár chlácholivých slov, snažím sa byť empatický, milý a potešiť. Ale teraz to je trošku iné, teraz nemám potrebu sa zbaviť ufňukaného pubertiaka, nechcem povedať pár slov a vyzmizíkovať z hlavy nejakú debatu. Chcem potešiť.

Aké by bolo jednoduché zapiť zopár xanaxy vínom, alebo ešte lepšie tvrdým a zase by na pár hodín bol svet dokonalý. Opadli by myšlienky, opadli by spomienky, opadli by všetky zlé pocity...len sa bojím aby raz neopadol aj niekto z nás.

Otvoril som si balkón a keby som bol fajčiar, tak si chladnokrvne pripálim a fajčil by som najpomalšie ako by to šlo. Ale nefajčím. Opieram sa o zábradlie. Trochu mám divný pocit, že som len v trenírkach. Snád ma nikto neuvidí, veď aj tak sú ulice už prázdne. Stále premýšľam nad tým, prečo dokáže zrazu bez pádneho dôvodu prísť do života každého z nás hurikán, čo všetko zaužívané, overené a podľa nás dobré, len tak zmení. A stále nechápem, prečo nad tým vôbec premýšľam! Sám seba presviedčam, že mi to má byť jedno! Starosti iných ľudí sú mne len na príťaž. Nie som svätý otec, aby som sa tým zaoberal... Nemôžem.

Nesľubujem, že by som došiel na koniec sveta pre medicínu čo by pomohla, ale sľubujem - spravil by som všetko pre to, aby som videl zase úsmev na tej tvári. Veď tam sa ani nič iné nehodí len veľký úsmev od ucha k uchu...

Občas sa aj to svetielko v tme stráca. A potom ako slepí tápeme, blúdime. Ale celý život je len o tom hľadaní tých svetielok, ktoré si umiestníme do toho povestného tunela. Možno až zámerne, tie naše svetielka na konci tmy sú tak vzdialené, že nikdy ich nedosiahneme a zase treba hľadať nové... Je to vcelku logický kolobeh hľadania niečoho, prečo by malo zmysel nielen zomrieť, ale hlavne žiť.

Možno bola pravda, tá veta, ktorú som ešte nedávno vyvracial, že na svete nie je spravodlivosť. Asi naozaj nie. Teraz v tom sparne na balkóne mi príde nespravodlivé už len to, že stromy sa musia tlačiť medzi panelákmi, nespravodlivé je už len to, že jedna lampa z tých desiatich nesvieti a aj to, že nevidím na hviezdy. No, najväčšia nespravodlivosť na svete je vždy tá, ktorá začína otázkou "prečo práve ja...? "

A vieš čo? Ja ku šťastiu nepotrebujem spravodlivosť. Stačí (aspoň) jedno ozajstné priateľstvo...
_________________________________________________________________________


venované niekomu, kto mi nikdy nebol a nebude ľahostajný

 Je to možné?

6 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu