V tme vnímam len obrysy tvojej tváre, ako ležíš na mojich kolenách a nenásilne rozprávaš svoje sny. Občas také reči mnou iba preletia, prestal som do seba nasávať pocity iných ľudí. Ľudia vždy odídu a pocity ostavajú – som nimi už presýtený. Priznám sa, nie si výnimka, teda nebola si. V okamihu som si uvedomil, že tvoje slová mi dávajú viac ako len pocit, že je dobré ľudi si vypočuť, potom vypočujú oni mňa. Tvoje slová mi utkveli v pamäti a hoci viem, že sny sa neplnia len tak mávnutím čarovného prútika, základ, aby sa niekedy splnili, je ich vôbec mať.
V okamihu, keď na strechu vytrvalo bubnoval dážď, a v pozadí znela pieseň, ktorá už je neodmysliteľne spätá s tebou, tvojou vôňou, pohľadom, na chvíle keď sme boli len ja a ty...v okamihu, keď si zrazu na chvíľku stíchla, a pozrela kamsi do oblakov, v okamihu, keď som ťa najjemnejšie ako viem pohladil po tvári, vtedy mi vybehla slza. Nevedel som ju zadržať, proste chcela vonku.
Chcel som toľko toho povedať. Neskutočne veľa, chcel som sa zapojiť, rozvíjať sny, plány, nádeje, ale bál som sa. Splniť si sny je neskutočne ťažké, ale prísť o ne sa dá na každom rohu. Je veľa vecí, ktoré sú pre mňa dôležité, ale chcem istotu. Chcem vedieť, že až ich budeš vedieť aj ty, nebudeš o pár dní, mesiace, roky len neikto z minulosti.
Rychlo som si tie drobné slzičky utrel a objal ťa tak pevne aby si si nevšimla, že v očiach mám viac soli ako bežne. Milujem chvíle ticha, len s málokým som ich dokázal ustáť s dobrým pocitom. Ticho napovedá o dvoch ľudoch stokrát viac ako slová. Ak sa s niekým necítim dobre v tichu, je to zlé, pár dní a je všetkému koniec.
Potom si chladnokrvne pripáliš cigaretu, zase z teba bude dymová princezná. Tentokrát si položm hlavu na tvoje kolena ja. Nedôverujem ľuďom, ale pri tebe sa cítim ako niekto. Alebo možno len ty si neikto. Niekto zo snov, prianí a rozprávok...
Vždy keď som ticho, premýšľam. Viem, občas to preháňam. Možno by to chcelo riadiť sa iba srdcom a ísť priamočiaro za tým čo potrebujem k pokoju na duši. Ale ja už to neviem, už som dávno stratil ideál, že treba kráčať len za ním. Tá cesta nikdy nekončí úsmevom...
Snažím sa to všetko skĺbiť do jedného a občas už ani sám neviem ako. Som stratený sám v sebe. Neustále nad tým premýšľam a občas ani nežijem v reálnom svete, nevnímam, možno ani nežijem, len prežívam. Ale jedným som si istý – odkedy si vstúpila do môjho života ty, každý deň s tebou ma núti svetu sa vysmiať priamo do tváre, núti ma to večer nad tebou premýšľať a ráno ma zo spánku budí útok tvojej tváre. A hoci nie som Rómeo, ani básnik a slová používam len tak – na rozhadzovanie, vždy keď niečo napíšem, je to preto, lebo potrebujem myšlienky nejako usporiadať. A exhibicionisticky ti ich ponúkam, ber si kúsok mňa, ak chceš vedieť na čo myslím, keď som ticho...
P.S: Niektoré tajomstvá sú krásne, len kým su tajomstvá...
Skutočný príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
she
14. 10.októbra 2009 14:52
Napíš svoj komentár