Mama zavelila: „brigáda“...
Do frasa, skazilo mi to náladu. Veruže aj napriek neskutočnej nude, nemal som chuť makať dakde v montérkach. Začal som na povrch vyťahovať rôzne argumenty ako sa vyhnúť brigáde...
„Predsa mám ešte sedem tisíc odložených...“ Nezabralo!
„Bože, mami, vieš ako strašne ma bolia kolená...“ Nezabralo!
„Nechce sa mi...“ Toto už vôbec!
Poznáte tie reči matiek: „Chceš vysokú školu, užívať si prázdniny, chceš peniaze na chľast...“ Vzdal som to, mám ju rád, mala pravdu, že všetko nemôže vždy platiť za mňa ona. (Ale určite by ma to nezlostilo ak by chcela)...
Bol som párkrát už na kadejakých brigádach, od stavieb, kde som vláčil tehly, popíjal pivo a jebal na politiku so skupinkou chlapov, ktorí mali pod čapicou... Pracoval som v pekárňach, kde sa dopravník s čerstvými rožkami nezastavil ani na sekundu. Od vtedy rožky nejem. Chcel som sa ísť vyšťať. A tie rohlíky proste šup na zem. No a čo? Šak jesť ich budete vy! Pekne som ich zhrnul na kopu a do prepraviek s nimi. A verili by ste, že počas práce som zahliadol aj zopár myší? Mal som aj stupídne brigády, kde som len skrýval svoju maličkosť. Za stoh paliet, za mechy s cementom, za nákladiaky a zbieral som odrobené hodiny. V práci sa mi podarilo už aj zaspať. Začínal som o 6/00 ráno. A do 5/00 som chľastal v meste. Do práce som prišiel na čas, poslednýkrát. V ten deň som spravil ešte jednu vec poslednýkrát – spal som na balíku sklenenej vaty...
Takže všetky tieto na hovno práce som už nikdy v živote nechcel robiť. Lenže akú inú prácu dajú niekomu ako mne? Chcel by som služobné auto, oblek, vysoký plat, sexi sekretárku...a facku, aby som sa prebral... Aj tak skončím nakoniec pri lopate, prinajlepšom zašitý niekde v sklade. A za obyčajných 45sk/hod. Nasram!
Keďže moja snaha bola (na počudovanie) nízka, čo sa týkalo hľadania brigády, zainteresovala sa do toho mama. Neverili by ste, čo všetko našla. Jeden by sa až divil, že ja niečo „zháňam“ týždeň a nezoženiem nič, ona necelý deň a už som malý celý zoznam firiem, čísel, mien... Zapil som to litrom a pol vína, ponadával na systém, ponadával na to, že nepochádzam z majetnejšej rodiny, ponadával na to víno, lebo v tej horúčave bolo ako chcanky a s lepším pocitom (vypijte liter a pol vína na najväčšej horúčave) som pozháňal nejakého parťáka, čo yb so mnou zdieľal moje utrpenie v práci. Samozrejme zase Toňo, kto iný? Ostatný, by sa mi vysrali na hlavu, keby som im povedal „poď makať“, boli takí ako ja,len Toňo nie, ale asi preto bol týpek.
Dohodli sme sa, vypili ďalšie vínko, troška sa pobavili s poppersom, troška pospomínali na školu a na druhé ráno sme už v starých otrhaných handrách behali po ulici neďaleko od nášho sídliska a hľadali nejakú zasranú firmu, kde sme mali stráviť leto. Bolo len ráno, ale Slnko už neznesiteľne pálilo. Po polhodinke snahy sme našli správnu adresu, správnu firmu a stŕpli sme. Uvedomili sme si, že toto je náš koniec! Teda koniec leta. Koniec vínka, koniec bezstarostnému sedeniu na lavičke, koniec bezbožného utrácania nie vlastných peňazí...
Z diaľky sme si všimli prostredie firmy. OTRASNÉ! Poznáte to, nejaká firma čo majú plnú dielňu strojov, sústruhov, frézovačiek, CNC a NC strojov. Okolo samé hrdzavé tyče, profily, hranoly. Na parkovisku zhnité, skorodované favoritky a škodovky 105 a plno chlapov v modrých montérkách pofajčievajúcich pred dielňou. Všetko mastné od olejov, chladiacich emulzií a hluk, neznesiteľný hluk strojov. V tej chvíli som sa bez okolkov otočil na päte, zbabelo som zdrhol. Kurva, ešteže bol so mnou Toňo, presvedčil ma, aby sme to skúsili, šli tam, pokecali, videli, dohodli sa so šéfom, predsa nás nepostaví k nejakému z tých strojov. A ak by dal dobrý plat, zniesli by sme to asi.
Vošli sme do dielne. Zakričal som na ustarostených chlapov vo vnútri: „Dobrý! Môžem hovoriť s vedúcim?“ Tí chlapi, čo vyzerali ako hory, chápete, špaky za ušami, ruky čierne od oleja, svaly ako z bane sa skryli, utiekli kamsi preč a neukázali sa už viacej! A darmo som chodil po celej dielni. Skryli sa kamsi. Čakali sme asi 15 minút a prestalo nás to baviť, nikto nikde. Zaklopal som do účtarne, teda tak sa to nazývalo, ale keby to tam nebolo napísané, prisahal by som, že to bolo skladisko odpadu. Kopa papierov, montérky na každom vešiaku, tučný pán s plešinkou v stredných rokoch sediaci nad tou hŕbou papierov, popíjajúc svoju kávičku a jediac svoje ranné šišky nám dal odpoveď (konečne): „Vedúci tu nie je, počkajte ho.“ Bohovsky, akoby sa mi chcelo čakať. Teda ani Toňovi sa nechcelo, ale on je zodpovednejší ako ja. Tak sme čakali. Aspoň keby som mohol makať, tak nemusím čumieť na tie otrasné, hnusné tváre zbohatlíkov, ktorí prichádzali na svojich luxusných autách priamo pred dielňu. Robotníci ako poddaní pribehli a počúvali čo majú robiť. Tí skurvysyni zbohatlíci ani do dielne nevošli, šak čo ak by si náhodou zašpinili svoje trinásť tisícové kožené topánky?! Ale srať na nich, asi iba žiarlim...
Čas pokiaľ neprichádzal vedúci sme si krátili rôzne. Debatovali o tom kam sa budeme zašívať, o tom aké vínko si dáme po šichte, o tom ako vysvetlíme mamám, že tá robota je na piču a viacej tam už nepôjdeme a to sme ešte ani nič nerobili, len čakali! Takisto sme sa triafali slinami zo schodiska, na ktorom sme postávali, na strechy nablýskaných áut zbohatlíkov.
Ubehlo asi 40 minút a náš budúci šéf stále nikde. Z vrecka som vytiahol fľaštičku poppersu, zase sme troška očerveneli. Zase sme si čuchli, zase, zase...až nás prestalo baviť aj to.
„Jebem na to!“ zahlásil som prvý.
„Asi máš pravdu“ Nečakal som takú reakciu od Toňa, ale potešila ma, aspoň som ho nemusel presviedčať.
Poslednýkrát sme napľuli na strechu toho bavoráku a odišli preč, akoby sme tam ani nikdy neboli.
Vedel som, že prídem domov a zase to bude stará pesnička. Išli sme na víno. Zase. Skoré ranné vínko. Z Tesca za posledné drobné. Čuchli ešte raz z poppersu a jebali na to...
Mnohí z vás by isto od radosti ani nespali, keď by mali tú možnosť a mohli by si ísť cez leto niekam zarobiť, mohli by makať pre nejakého tlstého namysleného chumaja v obleku, ktorý by nerobil nič iné iba kritizoval. Ľutujem vás...
Mám chuť zbaliť saky paky a vypadnúť do lesa a nikdy sa nevrátiť do tejto spoločnosti. Nechcem byť tak závislý na zelených, fialových, modrých papierikoch... Dneska som sa dozvedel ďalší zarážajúci fakt: 1% ľudskej populácie má v rukách 80% bohatstva ľudstva! Znechutilo ma to ešte viac, jebem to, hľadám svoj stan, svoje staré boty a vyrážam na celé leto na cesty. Po Slovensku, bez peňazí. Ak uvidíte pri ceste stáť nejakého blázna, čo stopuje autá a na tričku ma nápis FUCK, zastavte, budem vám vďačný!
Neospravedlňujem sa za toľko vulgarizmov!
Je to možné?
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Verím, že sa dostavíš aj tuto u nás... popijeme, pokecáme, postopujem chvíľku s tebou a vrátim sa zas domov
Napíš svoj komentár
heh inak granulkujem k zmaturovaniu
nuz,aj bez penazi sa da zit,ale aj to cuco nieco stoji...