Trocha "iní" ľudia

- Ahoj, nevieš prosím ťa, kde to som?!
- No, predsa tu!
- Samozrejme, ale ako sa to tu volá?
- No, TU! Akože to nevieš? Veď sem sa musíš chcieť dostať, inak sa sem nedostaneš.
- Nechápem, prepáč! Pozdravil a odišiel. Asi nesprávna osoba.

- Dobrý deň!
- Dobrý, dobrý...
- Môžem sa vás opýtať, čo je to za mesto?
- Opýtať sa môžeš, len či sa dočkáš odpovede, to ti nesľúbim...
- Tak, ale keď mi nedáte odpoveď potom sa vás ani nemusím na to pýtať predsa.
- Ale nevieš či ti tu odpoveď dám...
- Tak to teda skúsim. Za pokus nič predsa nedám...
- Mýliš sa, dáš!
- A čo také?!
- Pár slov, zopár sekúnd času, pár úderov srdca, pár nádychov a výdychov, pár rýchlych myšlienok, pár predsudkov, pár...
- To je dosť, myslel som, že za pokus sa nič nedáva.
- Ale dáva, len nikdy neznamená, že keď dávaš, tak aj dostaneš.
- ale veď čo je to tých pár sekúnd?! Tých pár nádychov, výdychov?! Veď to nie je nič!
- Ako to NIČ?! Veď to je strašne veľa! Využi ich lepšie...
- A ako?
- Že sa nebudeš pýtať hlúposti...
- Aha, tak teda ďakujem! Urazene dodal. Zasa nesprávny človek!

- Zdravím teta! Kamže sa tak ponáhľate?
- Nikam.
- Tak prečo sa potom ponáhľate?!
- Lebo nikam je strašne ďaleko a ja nemám čas.
- Ako to?! A kde je to nikam?!
- Nikde, možno niekde, ale čím skôr tam budem tým lepšie. Takže nemám na teba veľmi čas, ak sa nenazlostíš. Teda nazlostiť sa môžeš, len sa tvár, že nie, možno si nevšimnem, že sa zlostíš...
- Tak teda štastnú cestu nikam, či niekam, či kam to idete. A naozaj mal zlosť na tú staršiu pani, ale ako mu povedala, tváril sa, že nie. Opäť ten nesprávny človek...

- Ahoj chlapček! Veril, že on mu pomôže.
- Ahoj! Smelo pozdravil chlapček.
- Ty tu bývaš? Opýtal sa chlapec bez ostychu.
- Nie, nie, myslím, že nie. Ani neviem ako sa to tu vlastne volá.
Chlapec sa s plačom rozutekal kamsi preč.
- Zľakol sa ma?! Sám seba sa pýtal, nechápal čo tak chlapca rozrušilo. Opäť nemal štastie na toho správneho človeka.

- Krásny deň slečna! V záhrade plnej krásnych bielych kvetov narazil na dievčinu v úžasných šatách ako z rozprávky.
- Krásny veruže je. To mi ani nemusíte priať!
- Tak prepáčte. Máte naozaj pekné šaty slečna!
- To mi ani vravieť nemusíte, ja viem, že sú pekné.
- A ako to viete?! Niekomu sa páčiť predsa nemusia. Nemal rád namyslených ľudí...
- Ale kto je niekto?!
- Niekto, možno tamten pán, možno tamtá mamička s dieťaťom, možno ja...
- Lenže možno! Možno, nie je určite!
- Ale čo ak predsa sa nájde niekto komu sa páčiť nebudú?!
- Možno sa nenájde.
- Ale veď teraz ste vravela, že možno neznamená určite!
- No a čo?! Možno je pre mňa určite, alebo nikdy.
- Nie, nie, možno, je možno! Je to buď, alebo...
- Nie! Možno je to čo ja chcem!
- Tak sa majte! Mal už zlosť, akoby tí ľudia patrili na úplne inú planétu a nie na Zem.
- Ja sa mať budem! Odvrkla...

Konečne zazrel policajta. Dúfal, že aspoň on bude ochotný a poradí mu.
- Dobrý deň, pán policajt!
- Aj vám, občan!
- Prosím vás, už som zúfalý, neviete kde to som?
- Samozrejme, že viem! Ale prečo to neviete vy?! Podozrievavo sa opýtal.
- No, viete, šiel som do Prešova, ale zaspal som vo vlaku. Nikto ma nezobudil, neviem kde som to došiel. A zatiaľ mi nikto nepovedal, kde to vlastne som. A keďže vy to viete, verím, že mi poradíte. Bol by som vám nesmierne vďačný.
- No viem to. Ja viem veľa vecí.
- A môžete mi to povedať?
- Môžem.
- A poviete mi to?
- Poviem.
- Tak prečo mi to nepoviete už?! So zlosťou v hlase odvetil.
- Lebo ešte nie je “už”...
- A kedy bude to “už”?!
- Keď sa mi bude chcieť.
- A kedy sa vám bude chcieť?
- Teraz.
- No tak to povedzte!
- Žiaľ, to “už” trvá veľmi krátku chvíľu, keby si sa toľko nevypytoval, možno by si to “už“ neprešvihol . Bohužiaľ, teraz to nejde. Na ďalšie “už” si musíš počkať.
- A kedy bude to ďalšie “už”?!
- No, neviem. Keď sa mi bude chcieť.
- A nechce sa vám?!
- Chce.
- Tak kde je problém?!
- V tom, že ja viem všetko. A niekedy sa mi všetko pomieša a potom z toho všetkého neviem nič.
Ani sa už nepozdravil, zvrtol sa na päte a odišiel. Začínal neznášať miestných ľudí.

Ako tak kráčal mestom, ktoré bolo veľmi podivné, nevidel jeho obrázky nikde v knihách, nebola o ňom zmienka v geografii. Keby bol o tomto meste čoby len kúsoček v učebniciach, poznal by ho, ale ono bolo iné. Úplne iné. Akoby tu ľudia nechceli, alebo nevedeli si navzájom porozumieť. A pritom on chcel len vedieť, kde to vlastne je. Chcel sa čím skôr dostať preč od tých podivných ľudí. Rozhodol sa stopnúť si auto, pretože na autobusovej stanici boli len dve zastávky “Tam” a “Tu“. A to predsa nie sú zastávky. Hlavne keď ľudia na jednej z nich nastúpili do autobusu a na druhej hneď vystúpili. Nebolo by na tom nič divné, keby tie zastávky neboli asi 50metrov od seba.
Na jeho prekvapenie mu zastavilo hneď prvé auto, otvorilo sa okienko a šofér spustil:
- Zaveziete ma ku mne domov? Nechápal, veď to sa mal spýtať on, nie šofér. Ale teraz mu v hlave vznikol skvelý nápad. Skúsi hrať tú podivnú hru s tými ľuďmi. Spustil presný opak toho čo by povedať mal:
- Áno kľukne si nastúpte. Povedal a znelo to strašne nepochopiteľne, lenže ten šofér sa zaradoval. To je super, aspoň nemusím čakať na autobus.
- Ja idem do Prešova. Povedal šoférovi, tak akoby auto šoféroval on.
- No, to je náhoda, aj ja.
Cestou bol ticho, nechcel sa zamotať do slov. S týmito ľuďmi to nebolo nič výnimočné. Zaspal.

- Vstávaj chlapče. Potriasol ním pán sediaci vedľa neho na sedadle. “Už sme v Prešove. Prespal si celú cestu.” Milo dodal.
- Ach, vďaka.
- Nemáš za čo! Odpovedal mu.
- Konečne doma! Pomyslel si. Konečne ľudia, ktorí mi rozumejú, ktorí sú ako ja. Ktorí ochotne pomôžu.

Lenže bola už noc a ten pán ho vysadil kdesi, kde ešte nebol, určite to je Prešov, pretože videl vysokú kostolnú vežu, ale nepoznal ulicu, na ktorej sa ocitol.

Ale na každú jeho otázku mu všetci odpovedali tak ako mali. Presne tak, ako sa patrilo. Každý sa mu snažil pomôcť, aby sa mohol zorientovať a dostať čo najskôr domov. Ale až doma pochopil, že to mesto kde bol, nie je až tak vzdialené tomu kde býval. Kde sú konečne všetci tak “normálni”. Tí “normálni” ľudia, síce pomohli, poradili, ale za akú cenu. Za cenu stratenia pár sekúnd, pár nádychov a výdychov, pár predsudkov, pár... Ale nikto z nich nemal odvahu povedať, čo si naozaj myslí.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

20 komentov k blogu