Hneď ráno zobúdzam svojim telefonátom Toňa a ten ešte ospalým hlasom vraví, že sa rád pridá. Viacej nepotrebujem. Balím vak, slaninu, klobásku, cibuľu a chlieb. Po minulých skúsenostiach s otlakami už beriem aj ľahšie topánky. Vykuknem z balkóna, po chodníku sa do školy plašia deti a je veľmi dusno. Beriem si len jednu mikinu, ak by sa náhodou niečo pritrafilo. Napúšťam ľadovú vodu a už sa nezdržujem.
Cestou ešte vyzdvihnem Toňa a mierime smerom na Margecany. Nenáhlime sa. Plynový pedál stláčam len zľahúčka, okná máme otvorené dokorán a vlasy nám príjemne v tom prehriatom vzduchu vejú. V aute rozprávam, kde vlastne ideme, čo uvidíme a prečo ideme práve tam. Vždy si o tom ktorom mieste najprv ponachádzam nejaké informácie a zaujímavosti, aby bola túra o to viac zaujímavejšia.
V Margecanoch, pri pohľade na vodnú nádrž Ružín sa vo mne prebúdza chuť ísť loviť ryby. Jedne z najrkajších rybárskych zážitkov mám práve z tohto miesta. Viem, že v kufri mám všetku potrebnú výstroj, nástrahy aj rybársky lístok. Okamžite mám ďalší plán: po túre sa ide na ryby... Tomáš súhlasí.
Míňame aj Ružín a odbočujeme smerom na Kojšov. Páči sa mi príroda v okolí Ružína. Pekné strmé lesnaté kopce, zrázy a v diaľke týčiace sa skaly. Jazdím úplne pomaličky, cez otvorené okno si obzerám okolie a vôbec nemám potrebu plašiť sa. Míňam tabuľu „Kojšov“ a okamžite zastavujem na krajnici. Vyberám mapu, aby som zistil, kde nechať auto. Skoro ako vždy, v rôznych dedinách, aj teraz nechávam auto až na konci dediny, nemám rád pohľady zvedavých ľudí. Avšak občas poteší keď sa pristaví staršia babka v kytliach, s chústkou na hlave s milou zvedavosťou kto sme a odkiaľ.
Hneď vedľa auta je turistický smerovník, ideme smerom na Turniská. Zisťujeme, že je tu aj „zelený“ náučný chodník, váhame, a nakoniec meníme naše plány. Pôjdeme po tomto chodníku. Cesta sprvu ide asfaltkou a potom spevnenou cestou. V tej horúčave som chcel čo najskôr už byť v lese, ale držali sme sa značky. Neskôr však cesta bočí cez potok. Trocha ma sklamalo, že lávka, ktorá tam bola, bola v takom stave, že som radšej zvolil cestu priamo cez potok. Radšej sa trocha zmočím ako sa dolámať pri páde z tej lávky. Hneď na druhom brehu potoka sa nám cesta vo vysokej tráve stráca. Rozhliadol som sa a v blízkej mladine vidím akoby vysekaný otvor do lesa, takže neváhame a mierime priamo k nemu. Troška problémovo značkovaná trasa, ale ak má človek aspoň ako taký orientačný zmysel, tak s mapou a s dobrým zrakom nejako vždy trafí, kam to je potrebné.
Hoci je horúčava, nohavice si opäť zhŕňam späť až k topánkam. Žihľava siaha takmer až po pás a aj napriek opatrnosti ma párkrát popŕhlila. Ale les postupne hustne a pomalým stúpaním sa dostávame až do bukového lesa, kde je vzduch citeľne chladnejší a ľahšie dýchateľnejší. Naskytne sa nám prvý pekný pohľad na peknú búdku pod lesom pri potoku, pričom v diaľke sa týči Kojšovská Hoľa. Žihľava sa postupne vytráca, obajvuje sa už len miestami. Cestou sa obzerám po hubách, ale nie je po nich ani stopy. Je sucho. Pre hubovú praženicu by som bol ochotný spraviť čokoľvek. Ale tejto chutnej predstavy sa vzdávam.
Cesta nám s Tomášom vždy ubieha rýchlo, už máme za sebou nejednú túru a kroky mávame vždy dosť rýchle. Občas prehodíme nejaké slová, ale väčšinu časo len ticho kráčame a počúvame zvuky lesa, šum vetra a zurkot vzdialeného potoka. Opäť sa nám v zvažnici dreva stráca značka a nevieme ktorým smerom sa vydať. Obchádzame celé okolie v nádeji, že sa nám podarí značku nájsť. Musíme opäť použiť mapu. Cesta začína prudko stúpať a ja po včerajšej oslave (ani už neviem, čo sa to oslavovalo) akosi strácam dych. Možno je to aj tou horúčavou. Moje dva litre vody som vypil skoro už dodna a to sme ešte len na začiatku. Tajne dúfam, že nájdeme nejakú studničku. Zrazu sa na chodníku začínajú objavovať kamene, neskôr balvany, až sa pred nami vo výške týčia kamenné Turniská. Pôsobia veľmi majestátne. Trocha sa mi pri pohľade na nich až zatočí hlava.
Teší ma, že je pracovný týždeň a je tu ľudoprázdno. Skoby a rôzne úchyty na skaliskách napovedajú, že je to tu obľúbené miesto aj pre skalolezcov. Obdivujem ich odvahu, mne sa už len pri pohľade na tie vysoké skaly točí celý svet. Udivuje ma ako si pripadám maličko pri ktorejkoľvek z tých vysokánskych skál. Vystúpame strmým chodníkom ku skalnej bráne, pod ktorou sa necítim najistejšie, zvláštny pocit ak mám nad sebou oborvské skalisko. Ale bude to tu určite bezpečné, kedže strop je zadymený a provízorné lavičky napovedajú, že tu zrejme občas niekto aj prespí. Snažím sa nájsť nejaké chodníčky, ktorými sa dostanem aj na nejaký výhľad. Les je dosť hustý a skaly strmé, nenachádzam nejaké veľmi pôsobivé výhľady. Nemám dovahu sa škriabať na skaly.
Po prehliadke Turnísk sadáme s Tomášom na zvalený strom a ja si odrežem poctivý kus slaniny. Dopíjam posledné dúšky vody a vidím ako sa zelená značka uberá priamo na hrebeň. Hoci dneska som na tom so silami horšie ako inokedy, nevzdávam sa a po krátkom oddychu už za chrbtami nechávame Turniská.
Tesne pod hrebeňom, po dosť vysiľujúcom stúpaní, sa nám naskytol prvý vcelku pekný pohľad na Kojšovsku hoľu, sadli sme si do trávy a tentokrát sa už v kľude a dosýtosti aj najedli. Prezreli sme ešte mapu, zhodnotili ako budeme ďalej pokračovať. Cestička sa z hrebeňa náhle stáča na opačnú stranu. Pokračuje cez rúbanisko, kde si neodpustím zopár nadávok na to drancovanie lesov. Avšak, na druhej strane, opäť sa nám len vďaka rúbanisku naskytol parádny pohľad na okolité lesy a hory.
Cestou ešte míňame krásny brezový lesík, kde sa opäť trošku pristavujeme v nádejí, či nenájdeme nejaké kozáky, ale márne. Razom sa cesta z mäkučkej lesnej cestičky mení na kamenistú a strmú. Po zopár pošmyknutiach, radšej volím cestu lesom ako po tomto chodníku.
Smerujeme do sedla s úžasným názvom „Zemičky“. Milujem takéto názvy, akoby vyjadrovali vzťah ľudí práve k tomuto kútu. Hneď ako tam dorazíme ani sa tomu peknému názvu nedivím. Pekné lúky a vo výške sa týčiaca Folkmarská skala. Troška ma sklamala rozbitá cesta asi zo zvážania dreva, ale na kráse okolitej prírody to neubralo. Pokračujeme tentokrát už po žltej značke priamo do strmého kopca s úmyslom dostať sa až na tú skalu. Cestou veľakrát oddychujeme, pretože máme už za sebou jedno dosť strmé stúpanie. Začínajú ma pobolievať už aj otlaky, ale nemám chuť sa prezúvať. Zhadzujem zo seba už aj prepotené tričko, lebo to sparno je neskutočné, nepomáha už ani chládok lesa.
Po pár minútach úmorného stúpania, pričom pot stekal v potokoch po každej časti tela, sme sa konečne dostali nad les a začali sa ukazovať prvé krásne výhľady. Bol som veľmi uchvátený, krásnou scenériou. Na lúke poletovalo veľké množstvo motýľov, chcel som aspoň jedného odfotiť, avšak nebolo to jednoduché. Lúkou sme ešte prešli pár desiatok metrov až sme sa dostali k skalným stenám, odkiaľ bol výhľad až na Tatry. Avšak je škoda, že môj fotaparát(alebo ja? ) také možnosti nemá aby to bolo vidno aj na fotografiach. Pod nami sa rozprestieral Kojšov ako na dlani a v pozadí množstvo krásnych lesov.
Človeku sa až myseľ zastaví a zabudne na všetko, čo zanechal v meste – trápenia, školu, lásku... Presne kvôli takýmto momentom, ma to vždy ťahá na takéto miesta, hlava je zrazu tak ľahúčka. Začal povievať aj príjemný vetrík a na spotenom tele to príjemne chladilo. Sadáme si na okraj skaly a dopíjame posledné zvyšky vody, pričom Tomáš obetúvava svoj zvyšok aj mne. Dojedám slaninku a svoj pohľad upieram na krásne astry alpínske, ktoré rastú na okrajoch skál. Chcem si ich odfotiť, ale ktovie prečo na prístupných miestach nerastú žiadne. Možno za to môžu bezohľadní turisti, ktorí si odtrhnú jednu, ale príde tu pár sto turistov a už ich niet...ktovie.
Hoci mám trocha strach z výšok, sadám si na zadok a nohami sa zapieram o skaly podomnou, len aby som si obzrel z blízka aspoň jednu z tých krásnych kvietkov. Dole som sa ani nepozrel, bál som sa, že sa mi zatočí hlava a neudržal by som sa. Po splnení môjho cieľa som sa vyškriabal späť na rovnú zem. Zbalili sme zvyšky jedla, prázdne fľaše aby po nás neostal žiaden bordel a podľa mapy sme plánovali ako sa vrátiť späť k autu, tak aby sme zase nešliapali tú istú cestu. Voľba padla na neznačenú trasu priamo dole lesom. Presne z opačnej strany ako sme prišli.
Sprvu to bol vcelku príjemný terén, no neskôr sme svoje rozhodnutie oľutovali. Svah sa zrazu zostrmil a dole sme viac išli na zadku ako po nohách. Napadané lístie siahalo takmer po kolená a pri každom kroku sa noha vykrivila podľa toho čo bolo pod tým lístim. Raz blato, inokedy nejaký spadnutý strom alebo kamene. Nohy som už mal celé doškriabané, ale návrat nepripadal v úvahu, kedže vraciať sa späť do kopca už nikto nemal v úmysle. Boli sme radi, že aspoň klesáme. Dúfali sme, že čoskoro nájdeme aspoň nejakú lesnú cestičku, ale nedarilo sa. Les bol stále hustý a strmý. Až po pár oddychoch sme natrafili na vcelku dobrú cestičku, ktorá bola naznačená aj v mape a viedla až na začiatok Kojšova. Hoci to bola trocha obkľuka, ale boli sme radi, že nemusíme sa drať už tým lesom.
Túžil som už sedieť v aute, kúpiť si konečne vychladenú vodu... Touto peknou cestičkou sme sa uberali dosť dlho, kedže sme už boli dosť vysílení, mali sme pomalé tempo. Prešli sme ešte potokom a ocitli sme sa na začiatku Kojšova. Asfalt bol rozpálený a sálalo z neho neznesiteľné teplo. Chládok nebol nikde, ale vidina ľadovej vody ma hnala dopredu. Prešli sme celú dedinu naprieč až k autu a ten pocit, keď som sa zvalil do mäkučkého sedadla stál za to.
Tešil som sa aj na ryby, hoci som bol unavený, aj tak som mal chuť sadnúť si k vode a oddychovať. Našli sme si krásne miesto pod strmým brehom, z kufra som vybral nádobku z dážďovkami, ktoré zjavne neboli nadšené z toho horúceho počasia a mleli už len z posledného. Posedávali sme obaja na brehu a debatovali, rozoberali dnešné zážitky. V tej horúčave ani ryby nemali chuť jesť. Len malý ostriež, červenica a hrebenačka. Ale nešlo mi o ryby, aj tak všetko, čo chytím, púšťam vždy späť do vody. Šlo mi hlavne o krásne zakončenie tak pekného dňa.
Každý deň strávený v prírode, mi je stokrát vzácnejší ako ktorýkoľvek deň v ruchu mesta.
Návod
Komentuj
3 komenty k blogu
1
neway
22. 6.júna 2009 18:05
vau.. nadherne fotky a co tak citam/vidim, ozaj vydareny vylet. clovek by ani neveril, ze taketo krasy mame doma hlavne ten hajik a vyhlady a tak rozne..
2
pekne opísaná pekná túra samozrejme, že aj fotky sú krásne.. a súhlasím s poslednou vetou
Napíš svoj komentár