Toľko tvári, toľko osudov, ak vôbec osud existuje a toľko ľudí, ale každí z nich je mi tak cudzí. Prejdu okolo mňa. Možno tú tvar vidím naposledy, možno toho človeka, ktorý sa na mňa pozrel za rohom zrazi auto. Možno tá žena čo uteká na autobus má doma deti a každé ráno uteká do práce, len aby sa o nich dokázala postarať. Starecká tvár milej babky, ktorá sa lobodí s troma taškami z Tesca, pretože každá ušetrená koruna je jej vzácna.
A ja tu sedím na starej rozbitej lavičke, teda na jej zvyškoch, poťahujem z cigarety a pomaly vyfukujem dym. Nechávam sa unášať týmito myšlienkami a padám do hlbín pocitov z tohto sveta.
Nič mi teraz nechýba. Rád len tak sedím sám a premýšľam. Je to také slobodné, neobmedzené. Je krásne, že do mojich myšlienok mi nikto nevidí. Aspoň teraz to je pekné.
Takí blízki sa mi zdajú tí ľudia navôkol. A pritom nikto z nich ani netuší, že práve o nich teraz niekto premýšľa...
Preháňam to. Asi som už vypil toho veľa zase premýšľam nad blbosťami. Chcem sa dostať preč zo zajatia myšlienok o mne a dostanem sa do sveta myslenia iných ľudí. Nechcem myslieť, nechcem premýšľať. Chcem byť krásne hlupučky ako ked ma nič netrápilo v dobe ked som behal po pieskovisku a robil som koláčiky. Všetko bolo vtedy krásne. Aj pieskové koláče vtedy voňali, ba až chutili. A teraz má aj ten najsladší koláč horkú chuť. Naivný optimista, svet gombička. Bola taká doba. Chladný pocit kdesi vo vnútri a hrejivé teplo nostalgie detstva ma dostáva na pochyby či by nebolo lepšie ostať celý život ako dieťa. Fantázia, túžba po nesplniteľnom, šťastný výraz v hlúpych situáciach...
Chcem byť kozmonaut, politik. Teda chcel som. Nevidel som nikde prekážky, všetko sa zdalo byť také jednoduché. A teraz? Sny sa stratili, ostal len pesimista, teda racionalne zmýšľajúci realista.
Hračky som v presvedčení, že už som vyrástol dobrovoľne s hrdým pocitom vyhodil do kontajnera a teraz mi je za nimi ľúto. Chcel by som mať svoje autíčko, svojho plyšového medvedíka, ktorý ma strážil ked som musel spávať prvýkrát sám v temnote mojej izby, ktorá mi pripadala tak hrôzostrašná. Odišli hračky, odišiel smiech, odišlo dieťa. A prišiel som ja. Vraj že dospelý chlap, ktorý má čeliť životu...

 Blog
Komentuj
 fotka
blackrose  5. 5. 2007 23:46
Vies co vravi maly princ? ze spravne vidime len srdcom.... vies ze maly princ nemal rad dospelych,nechapal businessmana, pijana, krala a inych co sa znazili k niecomu dopracovat no vlastne stale ostavali tam.. kdesi na zaciatku a nikdy neboli stastni lebo zavrhovali samych seba svoje detsvo napriklad? lebo su to pani dospeli...
 fotka
ksiksa  7. 5. 2007 20:17
Myslim ze to zvladnes ...celit zivotu.

Si jeden z mala ludi ktory by mali zivot "prezit".

Casto sa v ludoch nemylim a v tebe vidim nieco velke len tomu musis verit, ako kedysi tym hrackam
 fotka
majka1810  7. 5. 2010 18:02
krásne
Napíš svoj komentár