Uveríš mi?

Ty si vždy vedela čo chceš a za čím kráčaš. Ja som si popri tebe pripadal maličký, hoci o hlavu vyšší. Moje ciele boli príliš nízko pri zemi, radšej som o nich ani nehovoril - hanbil som sa. Zakaždým, keď som zložil hlavu na tvoje kolená, hrabala si sa mi prstami v pomotaných kučeravých vlasoch a rozprávala. Dlho rozprávala. Nikdy som ťa nerušil, mal som rád tie chvíľe, keď sme sedeli nad sídliskom a lampy sa zažínali, Slnko zhasínalo a v nás to iskrilo...

Na nebi, ako u ryšavého dievčatka pehy, sa vyhádzali hviezdy a nenásilne spravili z noci úžasné divadlo. Teplo dlaní a slov, teplo niekoho blízkeho a milióny pocitov vtesnaných do fľaše od vína, zafarbili posledné letné dni do dúhových farieb.

Možno som už bol príliš opitý, alebo len som to potreboval zo seba dostať, fakt neviem, ale naposledy som tak otvorene rozprával o mojo otcovi dávno. Možno ani nikdy. A potom som plakal a vtedy som potreboval len tvoje rameno, len tvoje objatie. Nikto by ma neutešil, len pár tvojich slov ma rozvzlykali ešte viac. Nie kvôli tomu, že ma urobili smutnejším. Práve naopak. Potom som už slzil len kvôli tebe, kvôli šťastiu, a hlavne, pretože tvoje objatie bolo také blízke a prívetivé. Iné ako väčšina ostatných. Iné ako stovky tých predchádzajúcich objatí... ale bál som sa to povedať.

"Môžem ti dať pusu?" Strašne som sa bál. Možno som sa aj celý triasol a premáhal sám seba. Trvalo to pár rokov kým si mi odpovedala, hoci to trvalo sotva mihnutie oka. Ale v tom okamihu som zostarol od všetkého toho rozrušenia.
"Veď iba na to čakám" Pamätám na tvoje slová, ktoré mi otvorili bránu k tvojím perám...

Tváre sa k sebe pomaly priblížili a keby v tom okamihu začalo šťastie lietať, tak už nikdy nepristanem, ale obieham Zem okolo obežnej dráhy doteraz. Po chvíľke nesmelého prvého bozku som zahlásil pamätnú vetu: "Bozkávanie mi pripomína slimákov". Neviem prečo som to povedal, ale stále mám pred očami vodných slimákov prisatých na skle, ako usilovne ústami zbierajú riasy a zavše mi to pripomenie ľúdí, ktorý pri bozkávaní zbierajú ústami nevedno čo. A potom si sa len smiala...

Tvoj smiech mi znie do ticha prázdneho bytu, tvoje kroky počujem vždy, keď v noci kráčam sám domov. Keď človek niečo hľadá, niekedy narazí na niečo ešte vzácnejšie ako to čo hľadal. Ja som ťa nikdy nehľadal, len som vedel, že si. Až postupne som prestal tápať za niečím, čo nemalo ani tvar, ani objem, ani nič. Netuším ako to, čo malo byť mojim cieľom, malo vyzerať. Ale teraz už viem ako to vyzerá:
"Havranie vlasy rozvlnené na bielom vankúši ako korene stromu, hlboké oči s neznámym svetom za nimi, pery ako periny, mihalnice - vejáre. Pocit ženy a pre mňa stále krehké dievča, stratená medzi realitou a snami, možno ťa raz ukradli z iného sveta. Zabudli vrátiť. Zvlnené čelo vždy keď po líciach stekajú malé guľočky slanej vody a rozžiarený úsmev za každú maličkosť. Truc a hnev a potom úsmev a bozk. Občas mi pripomínaš hlboký prales, v ktorom zablúdi každý, kto sa nevie dobre orientovať."

Z leta sa stávala jeseň a lístie siahalo po kotníky. Prvýkrát som zobral svoje dievča na huby. Bál som sa. Stále sa bojím, keď robím niečo, čo iní chápať nemusia. Chcel som ti všetko ukazovať, vysvetlovať, vtiahnuť ťa do krás prírody, ktorá je okolo nás a nemohlo to byť krajšie ako s tebou. Ako si s každou hubkou behala za mnou: "A toto je podpinka?".

Ja lásku nedokazujem slovami, neviem to. Musíš ju cítiť vo mne, v každom mojom pohybe, v každom nočnom prebudení sa, keď prvé čo uvidím na bielom strope je tvoja tvár. Až raz budem nútený začať žiť ako všetci okolo, stiahnem ťa so sebou - kľaknem si pred teba a v opadanom lísti, hlboko v lese, sa ťa opýtam to, čomu ani sama neveríš, že by som dokázal urobiť...

Potom snáď uveríš, že ťa naozaj ľúbim!

 Blog

28 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu