Strčil som jej ruku pod podprsenku a v hlave sa mi točilo akoby som strávil na kolotoči polku svojho života. Bolo mi to jedno. Ona spala a len pomaly dýchala. Neskôr sa prebudila, ale vôbec jej nevadili moje dotyky. Práve naopak, akosi divne začala vzdychať a hýbať sa ako prišliapnutá dážďovka. Okamžite som spozornel a vytiahol ruku spod jej trička. Zmraštil som čelo a do tmy som hodil grimasu typu: "Si ty normálna?!"...
Otočila sa ku mne a z úst jej razilo víno, začal som dýchať ústami a tváril som sa, že ju počúvam.
"Spíš?", pýtala sa. Strašne blbá otázka, asi nespím, keď som ju pred desať sekundami chytal za kozy... Niekedy nechápem prečo sa niekto dokáže takto hlúpo pýtať.
"Hej!", odpovedám.
"Ale veď nespíš...", vraví mi akoby som bol blbec, čo si nedokáže uvedomiť, že či spí alebo nie. Znechutene sa otočím na opačnú stranu, smerom k stene a nevšímam si ju. Trvalo to len pár sekúnd, keď znova spustila: "Nechceš si dať dole tričko?".
"Spím!", unavene vravím. Bola ticho, ale tentokrát začala jej ruka liezť pod moje tričko a ja som v zúfalej snahe zabrániť tomu, schytil jej ruku a tváril sa, že mi je dobre, keď sa za ne držíme. Hovno mi bolo dobre, ale nemal som na výber, inak by ma chytala ktovie kde...
Urazila sa. Otočila sa mi chrbtom a zaspali sme.
Nadránom, ako to už býva, sa ohlsaili suchoty a v ústach to vrelo ako na Saharskej púšti. Zleizol som z postele a odišiel som do kuchyne, pustil som rádio, nalial si z Baldovskej a ako domáci som sedel kľudne v tme. Noha cez nohu, pohľad uprený do tmy, otovril som si chladničku a vybral si hrniec s dusenou červenou kapustou. Naberal som si priamo rukami, medzi prsty a rovno do úst. Netrápilo ma koho to je, ani aké to je staré, proste som na to mal chuť.
Okno bolo trocha pootvorené a okolo podlahy sa plazil ľadový vzduch, nohy som mal ako cencúle a tak som si ich medzi dlaňami postupne ohrieval. Do šálky, oplachnutej od zvyšku kávvy, som si nalial spodok z vína a dopil som ho. Takto skoro ráno mi z neho prišlo iba zle. Vyriešil som to na záchode za pár minút a šiel som si znova ľahnúť do postele. Stále spala a Slnko nám už svietilo do tvári.
Nemohol som zaspať. Pozoroval som izbu.
V rohoch boli kvetináče s rôznymi rastlinami - nepoznal som ich. Možno tak z videnia, ale teraz vrhali zvláštne a strašidelné tiene. V strede izby my, vedľa od pohovky stolík s prázdnymi fľašami od vína a okolo stien boli police a skrine s kryštálovými pohármi. Nemohol som spať. Stále som sa díval na jej tvár a premýšľal čo robiť až vstane...
Nenechal som to na náhodu - vzal som si mikinu, mobil zo stolíka, opláchol sa vodou a odišiel som. Stále spala. Až som mal pocit, že zomrela, ani sa nepohla.Niekedy keď ten pocit mám, sledujem, či človek dýcha, ale u nej som to nerobil - bál som sa, že by naozaj nedýchala a ja by som potom musel mať výčitky. Zbalil som sa a odišiel...
Netresol som dverami ako to zvyknem, ale som ich jemne privrel - predtým som sa ešte vrátil prikriť ju až k ušiam a dal som jej pusu na čelo. Až potom som odišiel. Vonku sa krásne rozvidnievalo a ja som nemal chuť ísť spať. Mal som chuť na rum, alebo borovičku - nemal som penaize. Možno pár drobných. Hovno z nich.
Doma som si ľahol do postele a premýšľal som, či sa jej ozvať, či jej ešte dať vedieť, že tá noc s ňou nebola na zahodenie, ale zahodil som ju. Zabudol som na to, na ňu, na dotyky...
Spomenul som si až dnes, ale už je neskoro. Možno ak si spomenieš práve ty, tak už som pripravený na to, aby som od teba neutiekol... Možno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A hrozne sa mi ráta, že je každý jeden tvoj blog iný. Každý jeden je jedinečný a nestretla som sa ešte s dvomi, ktoré by opisovali takpovediac to isté. Každý tvoj článok je nový zážitok, ktorý sa vryje pod kožu...