"Nikdy nebudem ďalším kúskom teba!" Vravím s plnými ústami a do seba tlačím ďalšie a ďalšie kúsky studeného obeda. V izbe je hustý žltý cigaretový dym a pomaličky sa točí nad mojou hlavou. Neznášam cigaretový dym.
"Nefajč toľko!" S istým opovrhnutím a aroganciou vravím a pohľad upieram na posledné kúsky obeda na tanieri.
"Kedy ma konečne začneš počúvať?"
"Keď mi prestaneš všetko vyčítať!"
"Stano! Už s tým prestaň!" Vraví a z úst sa jej valí zase ten hnusný dym. V tme svieti len drobné svetielko horiacej cigarety a ja potichúčky zoškrabujem z taniera kúsky jedla, ani ho veľmi nevidím, tak tam strkám ruky a snažím sa prstom nabrať na vidličku zvyšky.
Sme tu obaja uväznený, uväznený vo svojich pocitoch - ako v base. Držíme sa mreží a len občas niekto vystrčí spomedzi mreží ruku a ten druhý ho okamžite po nej udrie. Čakáme. A stále nič. Ticho. Dym. Tiktak, tiktak, tiktak...
Pomaly stárneme a zabíjame roky života sedením a premýšľaním a tichom. Na ticho bude dostatok času keď už bude aj po starobe. Už vidím ako sa jej na čele rysujú vrásky. Starosti a ten dym. Cítim ako nám pribúdajú každou minútou tony a tony myšlienok v hlavách. Podopieram si ju radšej rukou - aby mi nespadla.
"Ľúbiš ma vôbec?" Tichúčko zašepká.
"Áno. Vravím ti to každý deň."
"Ale ja chcem viac istoty, chcem vedieť, že naozaj."
Som ticho. Vstanem, vezmem špinavý tanier zo stola a umyjem ho v umývadle. Stále keď potrebujem premýšľať niečo začnem robiť. Buď si tým získavam čas, alebo si mi pri tom naozaj dobre rozmýšľa.
Rozosmial som sa. Nie tak tichúčko, ale tak, že som ten tanier pustil do umývadla a hlasne tresol, až som sa na okamih zľakol, že sa rozbil. Nemohol som prestať. S ohromným úsmevom na tvári vravím:
"Preboha, sme mladí, nemáme decko, ani nie sme manželia, nechaj si takéto scény pre svojho muža. Ja nestojím o ustavičné výčitky a problémy." Stále som sa smial, nechutne s takým úsmevom, akoby išlo naozaj len o rozliate mlieko na dlážke. Ostala ohromená. Také veľké oči som v živote nevidel.
"Už ser na to, naozaj. Každý deň sa navzájom zaplavujeme smútkom a výčitkami. Chcem byť šťastný a chcem aby si bola aj ty. A takto to nepôjde." Úsmev mi stále z tváre nezmizol...
"Tebe na ničom nezáleží. Ani na mne!" Vstala, zahasila cigaretu. V amoku schytila svoju kabelku a na päte sa zvrtla. Uvidel som jej už len chrbát a na tvári zacítil prievan. Dvere tresli. A ja som už len do ticha zašepkal "Aj tak ťa ľúbim!".
Čakal som, že sa vráti. Márne. Hodina, dve, tri... A stále ticho. Stále...
Odmietam sa zmieriť s vážnosťou života a vzťahov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chiflada
18. 2.febuára 2010 19:59
prvých 7 viet. aj ja si vravím. aha, aj poslednú.
5
Z každého jedného z tvojich blogov si vždy zoberiem niečo strašne osobné, niečo, čo ako keby sa týkalo ak nie absolútne priamo konkrétne mňa, tak aspoň viem bolestne, o čom sa hovorí, prípadne som to zažila v minulosti alebo vo svojej blízkosti.
Vážnosť vzťahov... kedysi som to s ňou neskutočným spôsobom preháňala a teraz si to uvedomujem, takže v istom okamihu sa s tebou neskutočne stotožňujem. Prečo nebyť proste iba nezávisle, nádherne, neviazane šťastní, neriešiť nič, nechávať problémy na potom, alebo ich proste zabíjať, akýmkoľvek spôsobom, úsmevom, ignoráciou, chlastom...
A niekedy ma desí, koľko je v tvojich príbehoch neskutočne veľa pravdy.
Vážnosť vzťahov... kedysi som to s ňou neskutočným spôsobom preháňala a teraz si to uvedomujem, takže v istom okamihu sa s tebou neskutočne stotožňujem. Prečo nebyť proste iba nezávisle, nádherne, neviazane šťastní, neriešiť nič, nechávať problémy na potom, alebo ich proste zabíjať, akýmkoľvek spôsobom, úsmevom, ignoráciou, chlastom...
A niekedy ma desí, koľko je v tvojich príbehoch neskutočne veľa pravdy.
6
A ja som už len do ticha zašepkal "Aj tak ťa ľúbim!"
uzasne ukoncene..cele som si to predstavila..uplne uzasne..
uzasne ukoncene..cele som si to predstavila..uplne uzasne..
Napíš svoj komentár