Vzdávam sa

Zaráža ma tá bezmocnosť, s ktorou sa na to musím prizerať. Kiežby som aspoň mohol niečo povedať, alebo nadávať, alebo hoci aj prosiť. Je to stratené. Z toho velikánskeho, úžasného pocitu, ktorý kedysi zalial celé telo ostali len odvary pocitov. Tá láska je slabá ako čaj. Podlamujú sa jej nôžky, chúďatko.

Celé prázdniny mi ani raz nezazvonil telefón s tým, aby to bol niekto, s kým som kedysi trávil veľa času. Tak rád by som počul: „Nazdar Stano, poďme stanovať.“, alebo hoci aj „Poď chľastať.“. Fakt by som šiel. Šiel by som hoci by sa tie nôžky polámali na milion kúskov, hoci by sa už nikdy nemali dať dokopy. Ľudia si myslia, že som na všetko zabudol, že už mám len lásku a nikto iný ma netrápi. Keď ich náhodou stretnem, každý vraví „Ty si sa strašne zmenil kvôli tej svojej.“. Odvrátim zrak a hanbím sa sám za seba. Každý večer zaspávam s myšlienkou, že som sa nakazil. Je to horšie ako chrípka, stačilo pár dotykov pier a choroba bola na svete.

Po troch mesiacoch som mal konečne príležitosť zájsť za Braňom. Tešil som sa, kúpil som dokonca aj pálenku, aby sme si spolu dali a predebatovali celú noc. Dohodli sme sa o pol ôsmej. Sedel som tam a čakal takmer do ôsmej a nakoniec som to vzdal. V byte bola tma, v zvončeku nikto neodpovedal, ale ja som tam aj tak sedel ako pako a čakal, že sa z niekadiaľ zjaví. Neskôr som to vzdal a prešiel som celé sídlisko krížom krážom s nádejou, že stretnem niekoho, s kým mi bude dobre. Ale ostal som na celom sídlisku úplne sám. K tomu sa spustil lejak a zotmelo sa. Je to zvláštny pocit byť na ulici, držať v rúke pálenku a dúfať, že niekoho stretnem. Je zvláštne nemať komu porozprávať o pocitoch, ktoré v sebe dusím už pár mesiacov.

Sadám k oknu, na parapete bubnuje vytrvalý dážď a vietor sa pohráva s dažďovými kvapkami – raz ich ženie prudko k zemi, inokedy priamo do okna. Mláky sa vytvorili takmer okamžite ako začalo liať a nad chodníkmi sa začal vznášať biely opar, ktorý v oranžovom svetle lámp vyzeral veľmi chladne, až ma z toho pocitu zamrazilo. Otváram fľašu. Uniklo z nej ovocie, pripomenulo mi to začiatok leta, keď na stromoch dozrievali čerešne, dni boli dlhé a sladké. Dúfajúc, že tak bude chutiť aj obsah fľaše hltám ju po veľkých dúškoch. Potom predýchavam. Stále zazerám von oknom a dúfam, že tam, v tom nečase, niekoho zahliadnem a začnem na neho z okna vrieskať a potom niekam vypadneme.

Ach láska, kiežby si vedela aké ťažké je niesť na pleciach tvoju lásku. Ako je len ťažké vedieť takto žiť. Ako mi len stale vravíš niečo o obetách a pritom nevidíš aký otlačený mám chrbát od tej ťarchy, ktorú mi nakladáš na plecia. Ach miláčik, vždy keď sa pritúliš už to nehreje. Vzdávam sa, nech ma zabije samota, alebo tvoja láska...

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu