Za všetko mohla vôňa orechov.
Včera, v hustom daždi, keď som sa skrýval pod starým orechovým stromom, som zacítil tú horkastú vôňu. Niektoré vône v človeku vyvolajú tie najintímnejšie zážitky. Začne to vrieť, zrazu človek nemá pokoj. Zvieral som v dlani zelený orech a pokožka sa mi z neho trocha sfarbila do hneda. Zrazu všetko menilo farby. Uvedomil som si to až v tomto okamihu. Aká je len jeseň nenápadná. Vkráda sa do letných dní. Postupne a človek si ju ani neuvedomuje. Až zrazu, keď zafučí v novembri ľadový vietor a na hlavu sa zosype milion vysušených lístočkov si človek povie: "jeseň". Obloha zosivela, bol som priďaleko od tepla, od perín, od čaju aj od mesta.
Desím sa dňa keď to už neunesiem. Desím sa toho dňa, pretože kdesi vo mne sa potuluje jeseň a pomaly so sebou strháva všetko živé. Všetko prikryje sneh a ja primrznem na mieste. S tebou navždy, na veky.
Už nepríde nikto kto by roztopil ľady, primrznú nám úsmevy, aj dotyky v kŕčovitej polohe, ktorá nezraní ani jedného z nás. Zaspíme zimným spánkom a všetci sa budú tešiť z našeho tajného (ne)šťastia: "Pozri ako dlho sú spolu!", "Tí sú ale zlatí...". Tie úškrny z naších pier nám nevezme nikto, pretože sa musíme klamať navzájom. Kvôli šťastiu. Kvôli blbému šťastiu, ktoré nemá nič spoločné s ozajstným!
Orechová vôňa mi vždy akosi pripomína nespútanosť, keď som sa ako malý chlapec vytrácal z domu a skrýval sa pod orechami na babkinom sade. Mal som tam svoje malé kráľovstvo. V korune stromu som dokázal stráviť hodiny a hodiny a keď ma niekto prišiel hľadať, ani som necekol. Nikto nesmel vedieť, kde sa ukrývam. Vedel som celý deň prežiť bez vody, bez jedla len s pár otrasenými orechami. Domov som prichádzal špinavý. Ruky som si niekedy drhol aj pol hodinu. Ale tá ťaživá horkastá vôňa ostávala na rukách dlho. A v noci som zaspával s rukami pri nose. Tie zážitky hýbali mojim svetom, vychovali ma.
Viem, že to nikdy nepochopíš. A nikdy ti nebudem rozprávať o orechoch, pretože by si ma pokladala za blázna. Lenže ja sa chcem opäť ukryť, chcem znova vedieť byť šťastný len sám so sebou.
Som premočený do poslednej nitky a trasiem sa od zimy, ale nikam sa nenáhlim. Bojim sa návratu. Päťkrát za deň telefonát, pár hodín spolu a potom domov. A rána bývajú trpké ako nikdy predtým, keď si uvedomím, že mi všetko uniká pomedzi prsty. Mám strach zo skorých rán, aj z večerov, aj zo spoločných nocí... Mám strach, že ten strach začína byť opodstatneným.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
majuri
7. 9.sept. 2010 15:49
zmen to
2
kazdy clovek potrebuje byt niekedy sam, ale potom sa znova potrebuje vratit k niekomu koho miluje a kto miluje jeho, neodstrkuj od seba ludi
"Viem, že to nikdy nepochopíš. A nikdy ti nebudem rozprávať o orechoch, pretože by si ma pokladala za blázna," verim, ze ak niekoho clovek lubi, tak to urcite pochopi
"Viem, že to nikdy nepochopíš. A nikdy ti nebudem rozprávať o orechoch, pretože by si ma pokladala za blázna," verim, ze ak niekoho clovek lubi, tak to urcite pochopi
4
Ak by to naozaj nepochopila, tak potom to nie je zrejme pre teba tá pravá...
Napíš svoj komentár