Nemohol som ísť spať, teda nechcel som, pretože v posteli a v nočnom tichu má človek pocit úplnej samoty. A ešte k tomu štyri steny, ktoré na vás zízajú ako na blázna. Potreboval som so sebou niečo spraviť a dať sa dokopy. V takýchto chvíľach konám často skratovo, pravdepodobne dedičstvo po otcovi. Obliekol som si staré rifle a tričko, pretože vonku bolo neskutočne dusno a teplo hoci už bola polnoc. Na papierik som načarbal odkaz pre mamu, že som potreboval ísť trocha von. Aby sa o mňa nebála. Mamka už bola zvyknutá na takéto moje neohlásené odchody z domu aj na to, že už ma neraz doniesla domov polícia s rôznymi pokutami a napomenutiami.
Viem kedy a kde potrebujem vypadnúť zo smútku a záplavy myšlienok tak aby som sa v nich neutopil. V takýchto chvíľach často konám nie najrozumnejšie. A včera som sa poistil. Nezobral som som so sebou ani korunu, pretože pravdepodobne by som skončil pri vine a viem, že víno šťastie nedodá, iba prekryje nešťastie. Potichu som zatvoril dvere, aby som nikoho nezobudil a po tmavom schodisku som odkráčal až do prázdnej ulice. Na celom sídlisku som stretol len pár ožranov.
Autobus, ako vždy, išiel asi až o hodinu. Rozhodol som sa, že sa pôjdem poprechádzať do centra. Možno tam bude viac ľudí, možno stretnem niektorých kamarátov. Cestu mi skracovala myseľ, ktorá viedla počas celej cesty miestami až absurdný monolog. Skoda, že sa myseľ nedá podplatiť. Dal by som jej aj posledné drobné, len aby zavrela hubu.
Zopárkrát som si sadol na lavičku a odpočinul si, vydýchol a šiel dalej. Svetlá ožiareného centra som videl už z diaľky a približovali sa stále viac a viac. Sem tam popri mne sa prerútil taxík, alebo policajné hliadky. Vetrík robil túto noc trocha znesiteľnou, lebo bez neho by som mal pocit, že som pocestný v púšti. Po ceste okolo chrámu dnešných ľudí - TESCA som stretol zopár pankáčov, ktorí ako vždy ani teraz nemali žiadne starosti. Obdivoval som ich. Taká odmeranosť voči svetu okolo, taká úžasná ľahostajnosť, mať tak aspoň štipku z nej. Prehodil som s nimi pár slov, ako vždy dal im pár drobné a nenechal sa zlákať na ponúkané ovocné víno. Prekvapilo ma to, ale ľahko som dokázal vzdorovať a nepodľahol som vidine krajšieho večera zastreného alkoholom, ale pobral som sa dalej.
Mal som strašnú chuť spraviť niečo nespútané, spontánne, ale viem sa už krotiť. Nechcem aby ma zase domov doniesli muži zákona. Vnútri mňa bolá revolúcia ale tvár aj chôdzu som mal neskutočne kľudnú. Bola už pomaly hodina po polnoci ked som došiel do mesta, ktoré bolo vyľudnené. Akoby platil zákaz vychádzania, ale asi sa nemám čomu čudovať. Väčšina ľudí ma zajtra školu, alebo prácu, len mne haraší. Stretávam akurát pár nervoznych taxikárov ako nadávajú, že kšefty dnes neidú. Do baru nepôjdem, lebo som nechal peniaze doma, našťastie, tak len sa bezcielne prechádzam mestom.
Zrazu sa mestom začal rozliehať dupot ťažkých bot, a heslá propagujúce fašizmus, oslavujúce rôzne, mne neznáme, nemecké mená a frázy. Neonacisti. Bol som sám a pud sebazáchovy zvíťazil. Elegantne som sa im vyhol bočnou uličkou, pretože som nemal chuť sa stretnúť so skupinkou sfanatizovaných opitých a vyholených hláv a hlavne nie preto, že dnes som vyzeral asi ako nejaký feťák. Otrhané staré topánky, spustené rifle, ktoré sa mi nechcelo vyťahovať, tričko s ľavičiarským nápismi a moja nová antifa ma priviedli k presvedčeniu, že túto skupinku neradno stretnúť. Trošku som postál v tmavšej uličke bokom od centra a počúval som ako ich hlasy slabnú a pokračoval som dalej.
Zašiel som si na miesto povestné tým, že sa tam stretávajú, podľa starých babiek, feťáci, pankáči a nezávisláci. Bola to príjemne tichá ulička zastrčená za rady starých fabrík obkolesená vysokými starými lipami. Nebol tu nikto, len bezdomovec na lavičke, ktorý sa ma spýtal na čas.
- Nemám hodinky. Potom sa stále niekam plaším ujo. Povedal som. Zmysluplne a so zamysleným prikývol a podakoval.
- Tak pekný večer! Zaželal som mu.
- Aj tebe.
Slniečko sa pomaly už začínalo predierať a prvé slabučké lúče vytvárali dlhočizné tiene, ktoré v šere šedého teplého rána neboli výrazné. Ludia začínali ožívať a plašili sa do práce. Mesto naberalo nový život. Ale takéto mesto sa mi prestávalo páčiť. Lepšie som sa cítil v tme, ktorá ma akoby ukrývala pred svetom. Už som dalej neblúdil ulicami, ale rozhodol som sa pobrať domov. Vtáci ma sprevádzali svojím ranným spevom, slniečko začínalo pripekať a ja som bol príjemne unavený a teraz zaspím bez problémov. Myseľ sa pravdepodobne upokojila tiež a prestala ma provokovať. Nespravil som nič čo by som potom ľutoval, neopil som sa, dokázal som vzdorovať poprvýkrát nezávideniahodným myšlienkám len sám. Len škoda, že sám, pretože s niekým by to šlo omnoho ľahšie.
Pred obedom som vstal s kľudným pocitom, že ešte nič nie je stratené a ja mám ešte šancu zažiť sen, o ktorom som včera tak pochyboval....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
monya
24. 5.mája 2007 19:28
ja by som sa bola s tebou naozaj rada presla... aj mne by sa totiz nejaka taka nocna prechadzka "na unavenie mysle" urcite zisla...
2
jajno konecne tu mozempridat svoj nazor ale ten uz vies ...chcem byt s tebou a inak prisla som este akurat som sa dosprchovala uz aspon mamka nekrici tak som sem este zbehla mam ta strasneee rada posielam ti pusu ked uz spinkas tak paa
3
to bol pekný blog, zaujímavý, uveriteľný.. dobre sa to čítalo aj ked to nebolo práve optimistické
4
ty si fakt dobry...ostatne vies... ...
ja by som tiez najradsej vypadla z domu...a dost casto...ale nejde to...neda sa....
ja by som tiez najradsej vypadla z domu...a dost casto...ale nejde to...neda sa....
5
Skoda, že sa myseľ nedá podplatiť. Dal by som jej aj posledné drobné, len aby zavrela hubu. -paradna veta
Napíš svoj komentár