,,Pošli mi tie foto, ak máš čas...“ Vyzval som ju.
,,Jasné, ale priprav sa, je to otras.“
Písal sa dátum 17.08. 2007:
Bol to sparný letný deň, taký kedy trávim väčšinu dňa v bazéne alebo na jazere. Dnes som sa všask mal dočkať istého rozptýlenia.
Po dlhšom čase k nám mali zavítať dve sesterky. Veva a jej sestra Mona príchodiac z Londýna.
Keď sa dovalili, natlačili do seba vyprážanú tekvicu, ktorú som od rána kuchtil a vybrali sme sa k tete NA BICYKLOCH. Schválne to slovo zvýrazňujem, pretože sme veľmi rýchlo pochopili, že takýto spôsom prepravy vzhladom na pekný súhrn kilometrov, bol omyl.
Na úvod sme sa rozhodli zvlažiť v jazere, kde sme opäť po záchvatoch smiechu takmer skončili na dne:
,,Starý mi povie, že sa ulievam, tak plávam.“ Vykrikovala k brehu jedna stará babka.
,,STARÁ, ALE JARÁ“ Zhodli sme sa so sesterkami.
Už smerom k jazeru sme postrehli zhoršujúce sa poveternostné podmienky.
Ale chceli sme ísť bezhlavo za svojím cieľom. K tete. Veď sme jej to sľúbili.
A tak, dve devy, dlho neokúsiace jazdu na bicykli po tvrdom teréne a ja s ksichtom spáleným po zadrichmaní s kamoškami pri jazere uspávaní žblnkotaním veselých vĺn, sme sa vydali na cestu smrti.
Slnko pálilo, vietor burácal a cesta sa stále nemíňala. Navyše som sa pokúsil o skratku, ktorá znamenala najmenej strojnásobenie dĺžky trasy proti vetru.
Mali sme len dve túžby: Buď sa zobudiť z toho hrozného sna alebo sa jednoducho bachnúť do jarku pri ceste a skonať. Iná možnosť sa javila prinajmenšom ako nereálna.
Napokon asi po ( no boli to aj dve hodiny možno, čas sa nám proste zlieval v tej bolesti a utrpení) sme dorazili k tete.
Ani sme nezasadli pred stôl, už znášali jedlo, pričom večne hladnému bratrancovi Peťovi už svietili oči.
Veva zo zúfalstva, stavov vyčerpania a hladu takmer siahla po najrýchlejšie využiteľnej energetickej surovine: lyžičku ponorila do cukorničky, ale napokon si to rozmyslela.
Nechcela riskovať nejaký hyperglykemický šok.
Jedli sme aj tak slané cez sladké. Pili alko cez nealko a kávičku.
Vtedy som mal čerství záväzok: Nepiť!
Teta nám však ponalievala vodku a keďže to sesterky nedokázali vypiť, ujal som sa vyprázdniť poháre ja. V takejto podguráženej nálade schytila Mona z Londona foťák a začala cvakať.
Veva nazrela na displej foťáka a zhíkla: ,,Ježiši kriste! Vymaž to!“
,,Pre boha!“ Naďalej kliala.
Vždy dobre vyzerajúca Mona sa však len pobavene usmiala.
(Mne sa na druhý deň od toľkej spáleniny a vetra ešte ošúpalo čelo.)
A tak dnes po toľkom čase, mi Veva aj keď s tažkým srdcom posiela naše spoločné fotky.
,,Ale je to fakt brutálne otras. Najmä tá foto, čo sme my dvaja za tým kopcom jedla na stole. Mám tam dvojitý krk a rameno ako svet.“ Nariekala zdecimovaná Veva.
,,Ja som mala fakt depku, keď som to videla. Fakt otras.“ Stále vykresľovala svoje pocity.
,,Chápem ťa, chápem, že si mala depku. Ja som mal tiež, keď som sa videl na stužkovej.
Keď som to vtedy dopozeral, dva dni som nevstal z postele, tak mi bolo zle...“ Utešoval som Vevu.
A potom prezerajúc si tie naše spoločné fotky, neubránil som sa záchvatom smiechu...
Nuž zasa sa potvrdilo, že sme rodina.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
2
tvoja rodina ma zabija
ale chybaju mi tvoje blogy o utekoch zo skoly
ale chybaju mi tvoje blogy o utekoch zo skoly
4
uh toto leto bolo fakt úchvatné a horúce radšej si vychutnám zimu
5
ale sak na stuzkovej si fajne vyzeral na tvojom mieste by som velmi intenzivne uvazovala o zmene vlasov na farbu modru
Napíš svoj komentár
a viac a viac viem ako vyzerá a ako sa správa malý Peťo
Počas čítania mi neubzikol úsmev z tváre