Rýchlo som si bežal kúpiť tuškové baterky do mp3 do trafiky.
,,...A ešte airwavesky, tie čierne.“
,,Takže čierne, či... jednu baterku? alebo dve.“
,,Čierne, čierne, a dve baterky mi šupnite kludne.“
,,Viete, dnes mi to vôbec nepáli.“ Ospravedlňovala sa trafikárka po menších zmätkoch.
,,Nič si z toho nerobte, mne to nepáli nikdy...“ S úsmevom som odkráčal na bus.
Konečne mi cez prázdniny bratranec Peťo vrátil slúchatká do mp3.
No bolo na čase! Od leta sa vyhováral, že mi ich zabudol doniesť odvtedy ako si ich ,,náhodou“ pribalil do svojej tašky, keď som mu ich požičal na dovolenke.
Som v eline a náhle mi v mp3 začne znieť veselá skladba od Marika G.: ŠATY.
,,Dúfam, že ešte platí múdrosť odveká, možno aj tieto šaty spravia zo mňa človeka....“
Náhle nezadržím eufóriu, ktorú vo mne tá pieseň vyvoláva. Čumím do blba a blažene sa usmievam (skoro ako Fantozzi v ráji).
Dve dievčiny pri ktorých stojím si to náhle všimnú a nezadržia smiech. Navyše akiste započujú nôtu známej pesničky.
,,....Zrkadlo mi vraví, že som iná a ja si to opakujem s ním....“
A už celý happy bežím do školy.
,,Nuž na našu fakultu zavítala jeseň,“ Predstavujem si trápny monológ, ktorým privítam Jadranku.
Sedím v prítmí chodby a vidím prichádzať Moniku, ktorú vítam zámerne infantilnými posunkami.
Nie je to Monika, lež neznáma dievčina. Týmto sa strápňujem.
Bežím k automatu s psychotropnou kávou (chcem zakamuflovať trapas) a náhle sa zjaví Jadranka. Nechcem ju pustiť k automatu.
,,Slečnaaaa! Mimo prvádzky!“ Snážím sa byť šibnuto trápne vtipný.
Jadranka sa napokon násilím dobýja ku svojej kofeínovej droge.
Sme prví v učebni (vzorní študenti), Jadranka sa sťažuje na chorobu, na nedostatok spánku (ako vždy) a konečne má po návrate z Chorvátska v ruke dva mobili.
Spočiatku napíše pár riadkov, potom už len šťuká do tých mobilov a sťažuje sa....
,,Ja sa najprv rehocem, potom sa na to vy... a počúvam mp3. Mp3 sa náhle pokazí (to je život...), celé dve hodiny sa ju pokúšam opraviť. Raz ide raz štrajkuje.
Koniec prednášky, bežím za kamoškou Kelou s, ktorou idem domou.
Stretáme Bašu so sadrou na ruke:
,,No, hovorila som vám ako som padla v Škótsku, no tam mi doktor povedal, ze to je len natiahnuté väzivo. Skúšala som teda, či je noha v pohode. Šla som sa pokorčuľovať a .... spadla som.
Mala som niečo s ramenom, tak som šla k ortopédovi a povedala mu nech mi rovno kukne ja na to koleno.“
,,Slečna, to koleno bude urvatý meniskus. To chce operáciu. A k tej ruke: Chcete je mať zlomenú, alebo pokope?“ (Baša ju pravdaže chcela zasa pokope) ,,Tak to si kúpte novú kosť, tak to máte rozlámané.“
Baši ostali len oči pre plač.
A to ráno ešte riadila auto!!!
,,Počuj, ja mám na to taký prípravok, že na žiadnu operáciu aspoň s tým kolenom nebudeš musieť ísť.“ Zahlásil som.
,,No to by som bola šťastná, keby som nemusela.. Tak dones mi tú tinktúru teda.“ Zúfalo sa chytila poslednej slamky.
Tou slamkou som ja a celá moja budúca liečiteľská kariéra.
Keď sa koleno vyliči do daného času, našiel som svoju cestu (a tá veru už nebude viesť smerom k matematickej učebni, kde sa smejem na svojom zúfalstve)....
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Nepochybujem, že týmto dôstojným krokom sa rozbehla tvoja kariéra... a kroky už nebudú viesť do matematickej ucebne
Kade kudy? Tade tudy