Pán doktor...., na áro!!!

Ráno som ešte rýchlo prefiltroval masť pre Jadranku a prvý raz bez toho, aby som bežiac na bus strácal handry, vyrazil do školy.

Zdiaľky sledujem, či mi už nejde bus, na ktorý prestupujem.

,,To bude 50-ka, 70-ka je predsa poväčšine zelená.“

S pokojom v duši pomaly dokráčam na zastávku, keď si náhle všimnem číslo na vozidle s neúprosne sypiacimi zatvárajúcimi sa dverami.

,,Do kelu! 70-ka! Konečne som mohol dôjsť na čas!!!“

Náhle som sa rozhodol nastúpiť aspoň do príchodzej 50-ky.
Moje odhodlanie sa vyplatilo. Na najbližšej zastávke zastali naraz oba spoje. Rýchlo som sa vyvalil z dverí a na poslednú chvílu vbehol do autobusu, ktorý som predtým zmeškal.

Zvláštny pocit. Ako by sa vám podarilo prekabátiť čas.

V ruke som stískal igelitku, v ktorej som Ivett doniesol sľúbený biely plášť.

Na lavičke v treskúcej zime si vychutnávala cigaretku Jadranka. Či sneží, či prší....

Nuž odovzdal som jej mastičku, ktorá jej má vyliečiť koleno. Uvidíme, či ju ešte viac nezmrzačí....

Ivett mi oznamuje, že si ráno stihla kúpiť vlastný plášť. Som zúfalý, tak som sa tešil, že niekomu donesiem plášť. Ivett mi doniesla testy na prijímačky na medicínu a ja som jej to napokon nemohol ani oplatiť...

Nuž som sa rozhodol presvedčiť Moniku o tom, že to ona chcela odo mňa biely plášť (podotýkam, že ona nosí výhradne čierne veci...)
Sugescia sa začala, Monika sa mi neodbytne snažila vysvetliť, že ona žiadny biely odev nikdy nechcela. Dokonca zvýšila hlas, čiže uverila tomu, že to myslím vážne.

Zľutoval som sa keď mi po papierikoch cez prednášku začala vysvetlovať, že musí ísť naozaj o omyl a ju to mrzí. Cestu pomocou papierika zvolila po tom, ako nás profák zahriakol, že sa nevieme správať a vykecávame sa aj keď prednáška už dávno začala...

Prezerajúc si Ivettine testové knihy sa jedna spolužiačka náhle opýtala:

,,Ty chceš ísť na medinu? Odkial máš tie testy, kolko stáli?“

Keďže Ivett toho doniesla ozaj požehnane, dal som spolužiačke zo dve knižky.

Tá sa náhle obrátila na Ivett s otázkou celkom smrteľne vážnou:

,,Ty takéto knihy rozdávaš?“

Všetci vrátane Ivett a Jadranky sme prepadli neutíšiteľnému smiechu.

Každý si totiž predstavil to isté:
Ivett, potom ako ju prijali dodatočne na medicínu, prepadla do hlbokého delýria či bláznovstva a z čistej eufórie a nerozumu pomätene rozdáva testové knihy tomu, koho stretne...

Ešte som sa s snažil na chodbe Ivett presvedčiť nech si oblečieme plášte a zahráme sa na profákov či docentov, dôležito nesúc hlavu po priestoroch fakulty, ale Ivett sa nechcela strápňovať, keďže narozdiel odo mňa sa na tej našej škole ešte možno chvíľu potrápi....

Napokon som dal plášť spolužiačke Hanke a keďže sa potešila, pretože sa jej zíde na labáky, bol som si istý, že to všetko malo zmysel, že sa mi oplatilo prísť do školy.... a že, keď chce človek niečo darovať, stačí chvíľku počkať. Niekto to rád príjme....

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu