,,Plesk!!! Takú facku mi šupla, že dovi!“

Zasadnem ku compu a matka sa mi vovalí do dverí. Protivne a podpichovačne začína lúštit písmená na obrazovke môjho compu.

,,Čo tu zasa robíš, komu píšeš??“ Vyzvedala, ale fakt protivným spôsobom.

Bože tak neznášam, keď sa niekto pozerá spoza môjho chrbta.

,,Nestaraj sa!“ Vyhrkol som pod vplyvom mierne pochmúrnej nálady, ktorá vyvstala z opätovnej prehry nad zámerom ísť do školy.

,,Plesk!!! Takú facku mi šupla, že dovi!“ a odišla.

No a čo, tak som sa dnes zasa vykašľal na školu.
Aspoň ku mne došiel ráno kamoš Havo, s podobným osudom a la tresnutie s vysokou školou.

Otvorili sme si víno a zamýšľali sa nad našimi bniednymi osudmi.

Nešťastník, jeho rodičia ani netušie, že o svojej budúcnosti na ekonomickej univerzite môže akiste hovoriť už len v minulom čase.

V návale emócií, o tom aký je dnes svet pokrytecký som zlomil pohár. Naozaj! Nie rozbil-zlomil. To bola posledná kvapka....začal som piť z fľaše.

Nuž napokon sme sa zhodli, že si musíme niečo nájsť počas tej študijnej prestávky, alebo študijného voľna, ak chcete....aby sme neskončili ako totálne socky s chlastom v jednej ruke a s ovládačom na telku v druhej.

Havo sa dokonca strhol pri svojej predstave, ktorú vyslovil nahlas...spomínal niečo ohľadom pivného brucha (mne to naštastie nehrozí, keďže pivo nepijem) a umývania záchodov.

Napokon schytil gitaru a pokúšali sme sa zladiť môj ošemetný spev a jeho profesionálne akordy...aspoň sme sa rozptýlili po tom všetkom.


A tak sedím, ešte stále aj keď nezúčastnene prekvapený z matkinej facky a do izby vchádza otec, ktorý sa mi snaží šetrne dohovoriť.

,,....Všetko je v poriadku, len chcem aby si ty mal zo seba dobrý pocit. Veď napríklad nedokážem pochopiť ten tvoj večný bordel v izbách. No pozri, ponožky pod stolom...mne by to osobne vadilo napríklad...a toto...“ Schytil pokrkvané tričko. ...“ Veď takto to chyť a urob z toho aspoň takúto neforemnú kocku a bude to. A tieto chuchvalce prachu na parketách, to ti nevadí, veď to všetko dýchaš... Alebo posteľ, necháš ju tak ako príde, ako vstaneš....“

To už sa mi žiaľ z dôvodu vážnosti danej témy začínal drať úsmev na tvár...a už je po depke.

,,Jo! Ale prečo sa vždy rozjarím, až pri smutných a zamyslenia hodných situáciách v mojom živote??“

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu