Psycho

Pondelok, a ja si môžem spať do kedy len chcem.

Čosi sa mi sníva, je to dosť reálne vyzerajúce a emočne silne nabité.

Ktosi ma neúprosne prenasleduje. Začínam bežať. Daný objekt beží za mnou.
Je to hnusný pocit. Uvedomujem si, že ak za sebou nezamknem nejaké dvere, zacítim vo svojich útrobách čepeľ veľkého kuchynského noža. Už cítim, ako sa mi zabodáva do brucha.

Bežím a zrazu som v akejsi izbe. Áno, je to obývačka mojej babky. Je to presne také ako keď ma bratranec naháňa v záchvate zúrivosti, pretože som urazil jeho ego.

Tentoraz to však nebude len klbčenie sa z deckom, ktoré je mierne pri sebe. Je to vážnejšie, ten chlap má v ruke nôž. Mám zimomriavky.

Dvere sa mi zamknúť podarilo aj keď tažký kľúč bol veľmi neobratný.
V náhlivosti otváram okno a snažím sa vyskočiť.

Budem bežať ďaľej. Kam, to neviem. Hlavne ďaleko od tej čepele.
Vyskakujem do sviežeho vzduchu, do babkinej predzáhradky a potom cez plot s nepríjemnými ostňami na vrchu.

Či som preskočil, či nie, netuším...

Preberám sa zo zimomriavkami a šťastný, že to bol len adrenalínom nabitý sen.
Zobúdzam sa však najmä kvôli neprestajne zvoniacemu telefónu, konkrétne pevnej linky.

,,Ja nevstanem, nech si zvoní. Nech zavolajú neskôr." Rozhodol som sa.

Telefón však neprestával.
Vari najdlhšie zvonenie, aké som kedy zažil. Ten volajúci musí mať výdrž.

Konečne sa prerušila frekvencia zvonenia....ale nie zasa zvoní.

Zdvihnem sa z postele a dokráčam k tomu diablovi na šnúre.

,,Prosím." Vyjachtám s rozospaným hlasom.

Ticho

,,Haló, prosím!" Ohlasujem sa znova.

Stále nič. Iba záľudné ticho.
V pozadí akýsi hrmot hrncov, rozptýlené hlasy.

V slúchadle akési slabučké psychopatické povzdychy.

Linka desivo bzučí, puká, tiché a slabé zvuky sú rušené akýmsi zvláštnym zvukom linky. Ako z druhého sveta.

Ja mlčím, počúvam, začína mi zvierať hrdlo.

Vytrvalé indiviídum sa stále nevzdáva. Mierna prehĺta vzduch. Občas slabo hmmkne, vzdychne.

Prešlo zopár minút, ja stále držím slúchadlo, občas ho odtiahnem od ucha, aby som preglgol na sucho.

Stále to trvá. Už nemôžem. Skladám.

Bežím k oknám, odhalujem rolety a tŕpnem či za nimi nestojí psychopat s veľkým kuchynským nožom.

Mama, ja sa bojím!!!!

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu