ale prečo keď máš ju, na mňa sa tak dívaš.
Tými hnedými ocami,do ktorých sa už tak dlho nemozem pozret...nie preto ze ti klamem ci neco tajim( asi jedine lásku ku tebe) ale preto ze ty mi to nedovolíš. Už tak dlho trvá a ty stále to isté robíš. Že ja neexistujem ze som nikto len nejaky bezvyznamny clovek v tvojom zivote co pre teba nikdy nic neznamenal a ani znamenat nebude.To všetko tak bolí. Ale tá bolesť sa stala už každodennou súčasťou mojho života. Už som si zvykla, ako keď si zvikáte na niečo nové. Ale neskor už necítite že je to nečo čo nepoznáte. Lebo stým bojujete každý den. Je ťažke sa pohnúť ďalej a ja som si myslela že som to už davno dokázala..no mylila som sa. Stale na teba neprestajne myslím. Na všetko čo si mi kedy povedal či urobil. Aj len na tie prvé nesmelé dotyky. Aj tie pre mna velmi bolestivé rozhovory. Spomienok mám plnú hlavu a nevem kam s nimi?!? Všetky ma ťahajú vzad no ja chcem ísť vpred. No bojím s aže ne som taká silná aby som sa sama od seba pohla ďalej. Skúšam to už dlho a stále nič. Ale nevzdám sa a ja dúfam, že to dokážem.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár