Denník huliča aneb ten kto fajčí ganes nie je feťák

Tento blog slúži na zaznamenávanie mojich „zážitkov“. Nie sú vymyslené, takže nečakajte nejakú krásnu, umelecky hodnotnú drámu alebo ja neviem čo. Je to len proste záznamník. Píšem ho, lebo za chvíľu zabudnem na to čo sa stalo. A áno som mladý a hlúpy debil, ktorý si neuvedomuje čo robí a dojebáva sám seba a ja neviem čo. Ďakujem.

9.4.2012

Dohodol som sa s Borisom, že sa stretneme pri poliklinike. Keď som tam prišiel, tak ma tam čakal s Danom. S tým, ktorý dokázal odmietnuť rande s priateľkou kvôli ganesu. Vďaka nemu som prišiel o svoje rasistické predsudky.

My traja sme sa vydali na Borinu hľadať ďaľšie dobrodružstvá. Borina je síce malá, ale stúpanie je to dosť prudké, hlavne pre človeka bez akejkoľvek kondičky, pre ktorého je chodenie olympijským športom. Nevadí.

Počas cesty sme sa rozprávali o tom, že nikdy si nedáme nič tvrdé a že tí čo to berú sú debili. Rozprávali sme sa aj o zázrakoch z crazy shopov. Sú to sračky. Strašné namotávačky, proste odjeby. Nechcem ich už viac ani vidieť. Zrazu sa Dano naplašil a začal utekať ako blázon. To boli ešte námety z minulého dňa asi. Ja som si myslel, že vybehla sviňa, ale nejako ma to nevzrušilo.

Po strastiplnej ceste sme sa dostali na naše miestečko, zkadiaľ je dobrý výhľad na okolie a Nitru. Jedno z najkrajších miest v meste. Pre mňa najčarovnejšie. A dá sa z tadiaľ ľahko utiecť pred pándlami.

Už som si vyťahoval šlukovku, keď ma Boris zastavil a povedal mi, že nech si dám cez bongo, že aj tak stále fajčím len cez šlukovku, tak nech skúsim niečo iné. Ja som súhlasil, nevedel som aká je to kurva sila.

Boris mi naložil dosť ganesu do bonga vyrobeného z fľaše nejakej limonády a zapálil. Počkal som, kým sa urobí dym a natiahol som to do seba. Začal som kurevsky kašlať. Som amatér. Nevadí.

Chvíľu sa nič nedialo, ale nevadilo mi to. Predsa len som sa nechcel veľmi zeťať.

Po 2-3 minútach to však prišlo. Na trafku som zvyknutý, ale toto bolo veľmi silné, dal mi tam toho veľa. Svet sa mi úplne spomalil, zvuky sa začínali opakovať, ozvena je moja záľuba. Blažený pocit ma objal ako malé dieťa, keď mu zvýšite vreckové. Cítil som sa ako Gándhí, proste úplný kľud v duši.

Milujem tie divné pohľady nenafajčených ľudí. Cítim sa ako autista. Kamaráti sa nafajčili tiež. Dano sa stihol pogrcať a ogrcal celú trávu-tú čo rastie na zemi. Nebolo mi z toho zle.

Boris a Dano tam postávali a rozprávali sa o pičovinách, zatiaľ čo ja som dostal strach, hrozný strach, že prídu policajti. Začal som pobehovať okolo a pozerať či nejdú.

Potom sa stala jedna pre mňa nevysvetliteľná vec, ktorej význam nepochopím asi nikdy. Objavili sa. Dvaja. Dvaja mladí podivíni, v oblekoch. Polievači. Čo kurva polievači robia v lese? Žiadna žena na okolo. Obzerali si okolie a išli za nami. Pozdravili a spýtali sa, že či nevieme čo je tá budova za nami za budovu. Ja som povedal, že bunker. Odišli.

Môj strach sa zväčšil a márne som sa pokúšal presvedčiť priateľov, aby sme už konečne išli. Sám som sa pokúšal odísť, ale nešlo to. Dano tiež dostal strach a tak sme sa vydali preč. Dano vravel niečo o nejakej rozprávke. Zrazu som sa cítil ako Alica. Túlali sme sa po lese a nevedeli sme sa z neho dostať. Rozprával som po francúzsky a španielsky. Po španielsky neviem v skutočnosti nič. Ale išlo mi to.

Vyšli sme z lesa a smerovali sme do mesta. Dano celú cestu rapoval. Má to v krvi. Aj keď ja som sa za ňho hambil. Cesta dolu kopcom nebola nikdy ťažšia ako teraz. Rozprával som pičoviny. Strašne tenkým hlasom. Neviem už o čom. Dostali sme sa na vlakovú stanicu, kde nikto nebol. Bol som strašne smädný, ale všetky obchody zavreté.

Boris sa dohodol so Šimonom, aby pre nás prišiel s autom.
Dotrepali sme sa naspäť pred Borinu a čakali. Dlho. Mne sa to zdalo ako 4 hodiny, ale v podstate sme čakali 15 minút. Dano rozprával o svojej frajerke, ako ju šuká a tak. Bolo mi to fakt nechutné a chcelo sa mi grcať. Ale nevydalo.

Šimon prišiel na starom peugeote svojej matky, ktorá sa na ňom bojí jazdiť. Išli sme naspäť do lesa, aby sa Šimon tiež skúril.
Natrepali sme sa do auta-je dosť malé, kurevsky dosť a ťažko sa v ňom dýcha. Chytila ma ďalšia obava, že nás chytia policajti skúrených na aute. Dohodli sme sa, že sa budeme tváriť, že sme normálny. To je skoro nemožné, ale my sme tomu verili.

Šimon je pre mňa najlepší vodič. Jediný vie dobre jazdiť nahúlený.

Z tej jazdy si fakt nič moc nepamätám, len to, že sme kričali ako vždy pri každej zákrute, mali sme hudbu pustenú na plno jak nejakí sídliskoví gangsráči. Nevadí.
Bolo mi fakt príjemne. Božsky.

Išli sme na Klokočinu. Obyčajné sídlisko. Ale ja ho mám rád.

Zastavili sme pri jednej krčme a išli sme si dať niečo piť.

Zas sa stalo niečo pre mňa nepochopiteľné. Nejaký muž-potom som zistil, že kamarát Borisa- nám hovoril, že zavolá polúciu na nás, že nemáme piť. Že nám stačí kofola. Ja som súhlasil. Ale paranoja sa zväčšovala. Proste ten jeho pohľad. Neuveriteľné.

Boris si dal pifko a ja som si zase nedal nič.

Pri krčme boli nejaké dievčatá, ktoré sme stretli počas jazdy autom a ja som na ne vykrikoval, že sú kurvy a nech ma pojebú. Dúfam, že to nepočuli. Teraz som však išiel odhodlane za nimi, že sa opýtam, že za koľko to robia. Ale Dano ma zastavil. Proste s marikou som vždy ako pasák.

Celý čas, odkedy som sa nahúlil bol celý svet spomalený, proste som bol stále mimo, nevedel som čo sa deje, nechápal som rečiam ľudí ale bolo mi fakt fajn, bol som veselý a kecal svoje.

Zavolali sme Jurovi, že po ňho pôjdeme.

Vyzdvihli sme Jura. Tlačili sme sa vzadu ako neviem čo. Žiadny vzduch, málo miesta, ale pohodka. Samozrejme nemusím spomínať, že trvalo 20 minút kým sme ho našli a to stál na viditeľnom mieste.

Išli sme natankovať do Metra. To je za Nitrou. Počas cesty sme sa zhodli, že pôjdeme do Bratislavy. Mne sa ten nápad nepozdával, ale nikto ma nepočúval. Občas som pochyboval, či ma naozaj počujú, či vydávam nejaký ten zvuk.

Tankovanie sme sa rozhodli spríjemniť upratovaním. Nič sme neupratali, len zašpinili sedačku rumovými pralinkami. Neviem ako sme sa k nim dostali.

Šoféroval Juraj. Presný opak Šimona. Skapínal nam motor, ťažko sa preraďovalo. Ale hlavne, že má vodičák. Mne to bolo jedno.
Jazdili sme ako vláčik Tomáš. Proste odnikiaľ nikam. Menili sme strany ako Matovič a mňa zase ovládla panika, že nikdy nevystúpim z toho pekelného stroja.

Dohodli sme sa, že ma vyhodia pri nejakom dome. Na piaty pokus sa nám podarilo zabočiť do ľava a ja som konečne vystúpil. Zhúlený jak marienka ale inak v pohode.

Boli to 4 najdivokejšie hodiny môjho života...

Toto je len málinko zo všetkých zážitkov toho dňa, ale veľa si nepamätám a ešte viac sem už nechcem dať.
Nehanbím sa za seba.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu