Ľahla som si. Samozrejme, počúvať na slovo... ako stále. Drevená doska podo mnou bola príjemne teplá. Predtým som mala rada drevo. On ma ho naučil milovať.
Nechápala som, čo chce robiť, čo ma ešte chce učiť. Všetky jeho lekcie boli tak trochu strelené. To sa mi páčilo. Ale nikdy som nevedela, či z nich vyviaznem živá a bez zranení. Je jedno či fyzických alebo psychických.
Skúšala som mu blízku budúcnosť vyčítať z očí. Tak ako asi po stý krát. Opäť nič.
„Nehýb sa a zavri oči.“
Dokonale som poznala jeho výraz pri neposlúchnutí a teraz mi v podstate aj tak bolo jedno, čo sa na mňa chystá. Nemalo zmysel búriť sa. Štipka ženskej zvedavosti vo mne stále tlela, ale silou vôle sa dá potlačiť všetko. Len nie tá únava, ktorá ma zmáhala. Polohu „lež a čuš“ som preto privítala s otvorenou náručou.
Tlmené svetlo v ateliéri ma len jemne šteklilo na viečkach a vôňa... vône okolo ma doslova tlačili do spánku.
„Vieš, dievča...“
Cítila som jeho potlačenú spoveď aj vzdych, ktorý ju sprevádzal. Čakala som, čo povie. Ale on zase iba mlčal. Nenávidela som ticho. Ticho lieči. Houby! Ticho len zbytočne šteklí tam, kde nemá a obhrýza človeka až do kostí.
„Teraz len... cíť.“
A ja som cítila. Cítila som jeho starú, jemnú múdru ruku. Ten dotyk mi otvoril oči a takmer vyrazil dych.
Za posledných 5 mesiacov sa ma neustále (kruto) dotýkal. Bil ma po rukách, po chrbte, po hlave... nebolelo to. Aspoň moje telo to nebolelo.
Takto som ho nikdy nevidela. Nikdy nepočula. Nikdy nemilovala.
Opäť som zavrela oči a vsiakla do seba pocity. Z vôní, z prítmia, z tvrdosti dreva, z krehkosti ticha, z dotyku...
Jeho ruka na mojom bruchu..
Jeho ruka na mojom bruchu mi zrýchlila dych a rozbúchala srdce. Cítila som ju každou bunkou.
„Cítim...“ bolo jediné slovo, ktoré som bola schopná zašepkať.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
husky
25. 12.decembra 2009 19:33
Napíš svoj komentár