Pľúcam vzduch vonia

Mali ste už niekedy pocit, že sa vám vôbec nedá dýchať?
A keby len dýchať.. ani nadýchnuť.

Mali ste už niekedy pocit, že vám z nedostatku kyslíka prasknú pľúca, že vám z ich besného kriku roztrhne bubienky? Alebo ústa zo snahy otvoriť ich čo najviac, nech (márne) hľadajú aspoň kvapku toho, čo nás živí?

A ak ste to cítili, chceli ste to? Chceli ste naozaj dýchať? Nie vaše telo. Vy. Necítili ste potrebu prestať s tým?
Keď len na sekundu ostať mimo vnímania všetkého. Ponoriť sa do tmy a sladko spať.
Alebo si len tak ležať v horúcej vode..
Keby len ten rozum prestal pracovať.
Áno, rozum je fajn. Idiot by som byť nechcela. Možno nejaký autista. Mať vlastný svet.
(Nie som ja autista už aj teraz? )


Nádych. Výdych. Nádych, pomalý alebo rýchly. Výdych, rýchly alebo pomalý.

Cítili ste už vzduch v pľúcach? Naozaj cítili. Jeho chuť a vôňu. To je vôňa života, deti.

Skúšali ste ochutnať vietor? Nie? Robí to každá jedna bunka vášho tela, ale vy si ako sprostí pred tým zatvárate oči a fantáziu.
Aj bunky asi majú vlastný svet...

Ale aj ony to berú ako samozrejmú súčasť existencie. Veď čo je vzduch? Nič. Síce od neho závisí celý náš život, hoci nás celý ten život obletuje a stará sa o nás, pumpuje do nás to NIEČO.. stále je to iba nepotrebný vzduch. Však, deti?
Také isté nič je aj voda. Veď jej tu je toľko. Čo takto zriediť ju ropou napríklad?

Som cvok?

Mala by sa brániť...
Mali by sme jej dobrovoľne vyhovieť...

 Pseudoblog

6 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu