Vtedy, keď ma ešte všetci volali Ed a keď ma zbožňovala ženská duša tak šialená a plná hurónskeho smiechu, chutí do života, s obrovským srdcom, v ktorom skrývala slabosť a lásku k poézii a umeniu.
Miloval som beatnikov a ju.
Miloval som vlastný život, pretože sa skladal zo slov, ktoré ona vpisovala do piesku pri mori, do sŕdc, kriedou čarbala na betón, vkladala si do úst. Miloval som jej hlas. Mala ho čistý ako horský potôčik, cinkal ako on, keď naráža do skál a skaliek.
Bodaj by aj moje svedomie bolo také čisté!
Všetky tieto pocity ovládli moje ja dávno pred tým, než som kvôli vlastnej zúfalosti, bezmocnosti, strasti a smoly neskončil sediac na streche paneláku, pod ktorým som zažil najkrajší moment v mojom živote. Cítiac studený plech pod mojim zadkom si ho dokážem vybaviť akoby sa stal včera. Keď zavriem oči, vidím Eda a slnečnú lunu, ako sa vedľa mňa vlní v rytme Where did you sleep last night, tón v tóne sa jej boky dotýkali môjho fyzického tepla. Z úst jej medzi časom vypadávali slová, ktoré poletovali vo zduchu ako vážky nad leknami a nakoniec sa ku mne otočila.
Stáli sme k sebe tvárou v tvár a vzali sme sa.
Vzali sme si jeden druhého, vzali sme sa za slovo, vzali sme nohy na plecia a utiekli sa do perín, ktoré kryli náš svet v našich srdciach .
No aj na hipícky front prišli búrky. Neprešli. Rozpútali emočnú katastrofu a srdce ostalo spustošené.
Preto sedím na streche a mesto predo mnou mi bozkáva nohy.
Preto o sebe vravím v minulom čase.
Okná svietia v podivuhodnom tichu tejto tmy, ktorá ako vrana rozprestrela nad našimi hlavami krídla.
Nevyberiem si, už nie som Ed, ale voľajaký odkundes bez mena. Už som sa rozhodol.
Bez srdca, ktoré by chránilo, svietilo v okne môjho života. Smrť úsmevu na tvojej tvári do môjho bytia zasiahla tvrdo. Spôsobila únik tepla a pocity sa stali neúnosnými.
Drahá, keď som bol ešte starý, keď som bol sám sebe známy, cítil som sa plný a činný. V našej láske som našiel múzu, šialenú, divú, ostrú ako čili, ktoré si mi olizovala z pier za leta, divú divu dív.
Tvoril som a miloval som beatnikov.
Odpusti, STVORITEĽ, že ničím tvoje dielo- seba.
Nedokážem bdieť a ani spať bez tabakových očí odrážajúcich sa v zrkadle viasiacom v mojej predsieni. Bez nahých nôh, ktoré tancovali po drevenej dlážke pred mojou posteľou, v mojej spálni. Som zlomený a zúfalo sa utiekam k zbabelému koncu.
Som sráč.
Rezignujem.
Miloval som jej život a beatnikov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
krásne.