Netto Pierre postával v úzkej uličke plnej dažďovej vody medzi dvoma starými budovami. Z tých strán, medzi ktorými stál neboli okná, preto sa cítil bezpečne a okrem vlastnej nervozity ho nič nerušilo zo sústredenosti a myšlienka, s ktorou sa pohráva mu pomaly kvitla v hlave. Hrabal sa vo vreckách ošúchaného svetra, ktorý na ňom visel ako na vešiaku. Vyzeral, akoby sa snažil vraziť ruky ešte hlbšie do vreciek, nechcelo sa mu veriť, že nevie nájsť cigarety. Bol presvedčený, že mal ešte dve a keď odchádzal z poslednej otvorenej herne, strčil si ich do vrecka na svetri. Zvraštil čelo, keď pre istotu vopchal ruky aj do nohavíc, síce dobre vedel, že tam nič nenájde, bol by predsa cítil, že tam má tabatierku s poslednými dvoma cigaretami. Mrzuto sa oprel o stenu s rukami prekríženými na hrudi. Nervozita vystupňovala.

-Z poslednej otvorenej herne ma vyhodili, do otvorenia prvej krčmy je ešte ďaleko,- rozmýšľal.

Voda v kalužiach zrazu akoby zosivela ešte viac. Oťažela. Bola tma. Skoré teplé ráno a ulice prázdne. Ostáva ešte najmenej štyridsať minút, kým rané slnečné lúče perniknú pomedzi žaluzie do izieb a votrú sa pod viečka spiacich.
-Spiacich pokojne a tuho,- rozmýšľal Netto Pierre a nálada sa mu ešte zhoršila. Čelo mu lemovala snáď aj nahnevaná vráska-
už tri dni poriadne nespal.
Potĺkal sa špinavými ulicami. Rozhodol sa prečkať, kým vzduch nezružovie a neotvoria prvú krčmu. Potom sa konečne poberie domov.


(Len taký nevinný pokus o opätovný úspech zo sledovania línie deja.)

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár