Horiaca sviečka vrhala obrysy nôh, ktoré jej viseli z vane. Prstami prešla po hebkej ženskej pokožke. Oblé telo nadnášala voda, rozplývalo sa v nej. Obíjmala si studené prsia, ktoré nestačila zakryť horúca voda. Skláňala hlavu na hruď, červené vlasy jej padali na obnažené plecia. Na jazyku vychutnávala chuť suchého bieleho vína. Dymiaca cigareta zdĺhavo zhasínala, až napokon celkom vyhasla.
Zdvihla ruku, chytila fľašu a naliala do pohára mierne šumivého vína. Odpila si.
Spomenula si na detstvo. Na oslavu lampiónov, kedy prišla do Istra centra v nejakej maske. Bolo to koncom októbra, tak predpokladala. Bola kvapkou. Mala biele pančúcháče a z krepového papiera rôznych odtieňov modrej spravenú sukničku. Bola malým dieťaťom, ktoré nemuselo nachádzať riešenia. Myslelo si, že vyhrá súťaž o najlepšiu masku, pretože opäť bolo jedinečné. Dieťa nevyhralo a po líci mu začali tiecť kvapky sĺz.
Vyšlo na ulicu s paličkou, na ktorej konci visel oranžový lampión pripomínajúci pomaranč. Kráčalo v skorej noci, no preňho to bol zážitok. Chlad mu olizoval prsty a uši, ktoré nemalo schované v rukaviciach a čiapke. Usmievalo sa.
Obraz jej minulého ja zmizol. Spomenula si na mamu. Mamu, ktorú tak veľmi ľúbi. A takmer žena, ktorá z dieťaťa vyrastla si nevie vysvetliť, ako sa mohlo všetko tak strašne zmeniť. Nevedela prísť na to, prečo mame dokázala ublížiť, ako na ňu vedela zvýšiť hlas.
Mame, s ktorou kedysi maľovala škrabošku. Bola to zlatá rybka a ony spolu lepili farebné flitre na tvrdý papier. Mama, ktorá vždy vravela, že má byť ticho, pretože priveľa rozpráva. Spomínala na chvíľky, keď absencia v škole pre dieťa z minulosti bola najväčším zážitkom, pretože vtedy si mohlo mamu ukradnúť na celé dopoludnia. Vtedy boli samy a mama patrila len jemu. Dieťaťu, ktoré zmizlo z povrchu zemského, ostalo jedine v srdciach dospelých, ktorí si ho pamätali.
Dievča si z neho neponechalo takmer nič. Bolo sklamané. No napriek tomu nemalo zlé srdce. Nebolo čierne, bolo plné lásky. Aj keď jeho svedomie nebolo čisté. Dievča narobilo hrozne veľa chýb, o ktorých vedelo len ono. Chcelo kričať, chcelo prosiť o návrat času. Chcelo všetko zmeniť, chcelo, aby sa nikdy nestalo to, čo mu driapalo na srdečné svaly.
Takmer žena prestala plakať. Spýtavo pozrela do prázdneho pohára, akoby v ňom videla odpoveď. Voda vychladla, spomienky odvial dym cigarety. Utrela uplakané líca, no pocítila potrebu usušiť kvapky sĺz do niečieho trička.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
husky
30. 10.októbra 2010 22:14
tie zive opisy!
Napíš svoj komentár