Stará láska nehrdzavie, no aj tak patrí do starého železa.

-Pche, smútiaci cirkusanti! Jedna veľká tvár sveta vyfľusnutá čierno-bielou kopírkou- to je spoločnosť. Potrebné je meniť masky častejšie ako ponožky,- vravela som z brucha, sledujúc prchké bublinky piva unikajúce z lepkavého pohára do zafajčeného prostredia neútulného pajzlu (úprimne, ktorý pajzel je útulný?) na autobusovej stanici v neveľkom hlavnom meste.

Debata sa zvrhávala do kričania vlastnej pravdy- pery chutili čerešňovo. Ty si len pritakával, pozorne ma sledoval a hral sa zo zapalovačom, či fúkal krúžky dymu do vzduchu.
V tichu, ktoré som spôsobila hltom piva, premýšľala som, či si pamätáš na to naše tretie rande, keď ja som pila čaj, ty si fajčil a z cestovných lístkov si mi skladal lodičky, ktoré som ešte dlho po mojom odchode z tvojho srdca nosila v peňaženke.
Nič z toho nebolo teraz dôležité. Sedeli sme na priateľskom pive, ktorým si mi vrátil tých požičaných desať eur spred polroka a zrazu sme sa rozprávali o nás.

-Nikdy si mi nedala to, čo som potreboval. Chýbalo ti niečo.
-Buď aspoň raz naozaj úprimný a povedz mi čo. Nepýtaj sa so zdvihnutým obočím, či to naozaj neviem,- jazyk rozprával v rytme srdca.
-Nikdy si nebola sama sebou. Nikdy som v skutočnosti nebol s tebou,- vravel. Cinkla som nechtami frčku do pohára.
-Ale teraz si tu ty. Ideš si svoje, máš vlastnú cestu...- presne pred desiatimi minútami som sa mu snažila vysvetliť zmysel svojho života.
Hej, ale stala som sa takou až bez teba, trpko som si myslela.

Ocitli sme sa v električke, cestou na kraj sveta.
Cŕŕŕŕn. Električky nemám rada. Sedíš vedľa mňa (ja vždy sedím len na červenej stoličke alebo radšej stojím) sa ti z hrdla vydrali, či skôr vyleteli slová:
-Milujem ťa.
Milujem ťa, ale nemôžem byť s tebou. Milujeme sa, ale nemôžeme byť spolu. Nechcem ťa vidieť, vyhýbam sa ti, no my sa vždy stretneme, priťahujeme sa ako magnety. Ja za to nemôžem.
A bolo po srande. Kopa pocitov sa mi vovalila do hlavy, hučalo mi v ušiach čučo z dní minulých, ba pradní. Onemela by som, keby že nie som pripitá. No mne len zvlhli oči a pustila som sa do kľučkovania v mojej novej mysli. Nemala som v nej zabudovaný ochranný štít na toto vyznanie.

Kým som stihla zareagovať, teta z reproduktorov vyhlásila, že nasleduje zástavka MiÚ Karlova Ves a nám tým pádom treba vystúpiť.
A mne tiež.

Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn.

 Blog

10 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu