Vôňa čučoriedok

Snívajúc si prešiel po perách. Prstom, neskôr jazykom. Prst bol studený a voňal tabakom. Jazyk bol horúci a mokrý. Chutil po čučoriedkovom čaji. Šálka, z ktorej sa pred chvíľov parilo, stála obďaleč a tvárila sa nevinne. On však vedel, že sa to začalo ňou.

Bola to obyčajná keramická šálka. S jedným uškom. Uško bolo biele a veľké, krivilo sa do dokonalého oblúku, polemesiacu srdca. Telo šálky bolo vysoké a štíhle. Vnútri bola celá snehobiela, na dnes sa skvela fialová škvrna zaschnutého čaju. Z vonka bola červená so vzorom veľkých čiernych bodiek. Jedna bola paradoxne pieskovej farby. Vrch šálky nebol rovný, rozširoval sa ako lúčny zvonček. Na jednej strane bola stopa po stieknutej kvapke. Spravila na šálke fialovú čiaru. Zdalo sa, že nemá konca, no menšia škvrnka na skle stola, kde bola šálka položená, svedčila o tom, že kpavôčka našla svoj koniec.

Snažil sa vdýchnuť všetkú už temer vyprchanú vôňu čučoriedky. Čučoriedky, tie mu vždy tak veľmi pripomenuli dlhé zimné večery túliace sa k dievčaťu, ktoré miloval. Ležali pod paplónom v mäkkej posteli. V izbietke bola tma, jediné svetlo padalo dnu z ulice cez sklenené okno. Šepkali si do uší slová, najobyčajnejšie, nebolo v nich nič zvláštne ani romantické. Nebolo to milé, ani príjemné. Bolo to ich.
Okolo nich sa vznášala neviditeľná vôňa čučoriedok. Na stole stál obrovský starý ruský samovar, povedľa dve šálky a rozkrojený citrón. Zo samovaru viselo päť čajových vrecúšok. Vôňa bola taká intenzívna, že ju bolo cítiť aj pod prikrývkami, neprebili ju ani vonné tyčinky.

Vrátil sa späť do prítomnosti, nadýchol sa, privrel oči. Opäť ležal vedľa tmavovlasého dievčaťa. Malo prívetivú peknú okrúhlu tvár, oči bledšie než vlasy. Obaja boli mladí, pochabí, plní nádejí a ideálov. Mali sa priamočiaro radi. Nič neskrývali, takmer nič neočakávali. Objavovali, spoznávali. Čítali si z kuchárských kníh, pretože nič iné nenašli.
Bozkávali sa, pretože nič iné ich už nenapadlo.

No dievčaťa zomrelo. Ešte stále bola zima. Lístie zmáčané snehom dávno rozfúkal vietor, vetvy stromov ešte nestihli ozelenieť. Bolo šero a nepríjemne. Skláňal sa s kvetom v ruke na hrobom a plakal.
Zo spomienok ho vytrhla slza, ktorá sa mu skotúľala po líci. Vytiahol špičku jazyka a oblizol ju. Bola slaná a horúca. Na chvíľu znenávidel čučoriedky a ich prenikavú vôňu. Sedel smutne zakrútený v deke a hľadel pred seba.

Z izby pritancovalo usmiate dievča hmkajúce si nejakú pesničku. Sklonilo sa k nemu roztopašne mu odhalilo svoj výstrih a pobozkalo ho na ústa.
„Dáš si ešte čaj, pusa?“ pýtalo sa, nebadajúc na ňom zmenu.
Chlapec sa usmial, pohladil ho po boku. Usmial sa... a prikývol.

 Blog

5 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu