V sivom hrubom kabáte, ktorý sa ju vždy snažil svojím zovretím otepliť, keď to nemal kto iný urobiť. Krehké dlane mala od mrazu celé skrehnuté a uši, v ktorých mala zapichnuté smaragdovozelené náušnice presne toho istého odtieňa, akého mala oči; boli celé červené.
Kebyže vás v ten chladný novembrový večer cestičky osudu zaviali do tej zvláštnej oblasti a boli by ste náhodným okoloidúcim toho tmavovlasého dievčaťa, hneď pri prvom pohľade do jej bledej tváre by vám vyrazila dych- bola rafinovane krásna. Nie ako dievča z plagátu, nemala predvídateľnú a rýchlo zunovateľnú krásu, v očiach mala niečo, na čo ste sa nevedeli prestať dívať, zvláštne volanie, ktoré ste chceli pochopiť, a v bielych perách čosi tak krehké a zraniteľné...ako snehová vločka chcejúca žiť vo veľkom chladnom jazere, umierajúca skorej, než si stihne uvedomiť svoj pád...
V ten večer kráčala Ivanka za svojím Ockom.
Pre ľudí by to bolo nepochopiteľné- veď predsa každý vedel o tej tragédii, čo postihla rodinu Wansovcov pred dvoma rokmi- Ivankini rodiča sa pri korčuľovaní v lese na obrovskom jazere prepadli pod ľad. Aj keď jazero bolo v to nedeľné dopoludnie plné ľudí, nenašiel sa nik, kto by ich vedel, alebo chcel zachrániť. Odrazu začuli veľké dunenie a keď ľudia zbadali, čo sa deje, zostali skamenení stáť a sledovali, ako si ľadová voda neoprávnene berie na svoju stranu životy dvoch ľudí, ktoré nemali vyhasnúť....
No Ivanka dávno pochopila, že obracať sa do minulosti nemá zmysel.
Dnes bol pondelok a ona odhodlaná išla za svojím Ockom, za tým Ockom, ktorý ju nikdy neopustil a ani neopustí, za tým Ockom, ktorý neodpočíva kdesi s jej mamičkou na cintoríne, za tým Ockom, ktorý jej vždy odpustí...za tým Ockom, ktorý nikdy nebýval v ich dome, ale prebýval vo veľkom chráme....
Ivanka pomaly pootvorila dvere.
Tichučko vkročila do tej tmy, v ktorej hrali akordy plamienky horiacich sviečok a najkrajšou hudbou aká len mohla hrať bolo ...
ticho
Nádherne presladká melódia, ktorá jej tešila uši, hladila srdce a vnášala do duše akýsi nadpozemský čarovný pokoj...
Náhle ohla kolená a padla na zem, pod prívalom všetkej tej úcty a vďačnosti, pohľad upierala hore do nebies a jemnými pohybmi pier šeptom ohlasovala svoju návštevu Bohu....
„Otecko, som tu...dnes...v tomto okamihu...a prídem aj zajtra, aj pozajtra, aj každučký jeden deň, čo mi dovolíš kráčať po tomto Svete....“
Rozžiarená ako hviezda cítila vo svojom náručí, že Otecko ju vyslyšal, cítila že sa k nej blíži...vedela to podľa toho tepla, ktoré sa jej rozlievalo v každučkom kúsočku jej tela, vedela to podľa toho, že odrazu sa z nej všetok strach, sklamania, pochybnosti vytratila, VEDELA TO PODĽA TOHO, že v tom momente zacítila takú veľkú lásku, ktorej všetku veľkosť a nekonečnosť nemohlo jej srdiečko precítiť...
Vedela to podľa toho, že jej náručie už nebolo prázdne. Vedela to podľa toho, že jej sivý kabát sa jej už zdal priťažký. Vedela to podľa toho, že vo svojom náručí cítila to Veľké Tajomstvo Ockovej lásky... Vedela to podľa toho, sa jej pred očami ako fotky začali zjavovať tváre rodičov, na ktorých bol úsmev.................
Sadla si do jednej z radov prázdnych lavíc a tento krát sa pozerala na oltár s otvorenými očami.
V spomienkach si začala prehrávať svoj život a s naliehavosťou, aká prislúcha človeku, ktorý sa nemá komu zdôveriť so svojimi trápeniami, začala zverovať Oteckovi každé súženie, ktoré zanechalo čo i len jazvičku v jej srdci.
Spolužiačky, ktoré sa jej smejú, že sa dobre učí, že nenadáva a na útlom krku nosí zavesený krížik...Laura Karenčíková, ktorá na ňu vždy vyplazuje svoj dlhý jazyk s pirsíngom a ťahá ju pri tom za jej dlhé vlnité vlasy...Laura Karenčíková, ktorá sa jej smeje, že sa nepáčila ešte žiadnemu chlapcovi...Laura Karenčíková, ktorá už dva mesiaci chodí s Marekom...áno, s tým Marekom, ktorý sa tak bolestne zapísal v jej srdci a jeho tvár odtiaľ nejde von...Laura Karenčíková, ktorá ju vyhlásila za Najškaredšie dievča triedy, pretože sa nemaľuje a jej oblečenie ani zďaleka nevyzerá ako to z Ouparku, či ako to ona stále volá...Laura Karenčíková, ktorá každý pondelok rozpráva , ako sa cez víkend vyspala s nejakým supersexi chalanom, ktorého spoznala na tej diskotéke,“šak more néé?“ a pritom jasne dáva najavo, že opovrhuje každým, kto ešte takéto skúsenosti za sebou nemá....Áno, možno to vyzeralo smiešne ale Laura Karenčíková mala až príliš veľký vplyv v jej živote...
Keď si spomenula na ten príšerný deň, keď sa prezliekala na telesnej a všetci si všimli, že jej prsia ani zďaleka nie sú tak veľké akoby podľa Laury mali byť a v spodnom prádle ju vysmiali dokonca aj chalani nakúkajúci cez okno...do očí sa jej natlačili slzy...a začali sa vyberať na výpravu po jej líci, jedna za druhou...
“Otecko, prečo, „ šepkala úpenlivo, „PREČO práve ja?“ Túto otázku mu už kládla tisíci krát, no bola to jediná vec, na ktorú ešte nedostala odpoveď...
Z kostola vyšla asi po hodine modlitieb a rozhovorov s Bohom. Poutierala si oči a tvár zmáčanú od bolestivých sĺz, ktoré sa menili na sladké, ako náhle boli vypočuté s láskou....Ivanka sa hrdinsky pousmiala a napravila si ružovú pletené čiapku.
„ Aj keď mi možno v živote niečo chýba, aj keď je možno tých „niečo“ nespočetne veľa, to najdôležitejšie vždy mať budem- Jeho prítomnosť...“
A tak Ivanka kráčala z kostola oveľa spokojnejšia ako keď tam prichádzala a keď sa pozrela na hodinky a uvidela, že je ešte len sedem(v detskom domove mohla byť až o ôsmej, keď sa jej chcelo byt ešte vonku), povedala si, že sa pôjde ešte prejsť po meste a obzrie si výklady- predsa len by sa jej zišli nejaké rukavice a aspoň o trochu krajší šál, ako bol tento jej čierny.
Nákupná ulica začínala kníhkupectvom, v ktorom vždy strávila najviac času- bolo tam príjemne teplo a mohli ste sa tam usadiť do fotelky a čítať hocijakú knižku, aj tú, na ktorú ste nemali peniaze, bez toho aby vás niekto vyhadzoval.
To sa Ivanke ľúbilo. Miesta, kde sa cítila chcená. Ľudia, pri ktorých sa cítila nezatracovaná.
Najprv si Ivanka myslela, že si pôjde niečo vybrať do pre ňu už dobre známeho oddelenia- životopisy slávnych historických osobností, život Márie Antoinetty, slávneho rímskeho diktátora Ceasara...no dneska sa rozhodla že si pozrie niečo z praktickej „domácej“ literatúry, možno sa zvládne naučiť, ako uštrikovať svetrík...a bude ho môcť darovať na Vianoce svojej spolubývajúcej Kláre...
Sadla si do pohodlnej fotelky a vybrala si knihu „ 50 rád ako štrikovať“ a s prázdnou mysľou začala listovať, keď ju vyrušil nejaký povedomý hlas.
„ Ééjha, tak teba som teda nečakal, že ťa tu stretnem!“ Ivanka vystrašene zaklapla knihu a otočila sa: pred ňou stál Gabriel, miništrant z kostola. Poznal ju, pretože často pomáhala s upratovaním a pečením koláčikov na rôzne slávnosti.
„ No vidíš, svet je taký malý,“ povedala Ivanka a hneď ako to vyslovila, začervenala sa a pomyslela si, ako môže byť TÁÁK trápna?
„ To je, to je...,“ Gabriel sa na ňu usmial a chvíľu na ňu len hľadel, „ čo ťa priviedlo do týchto končín?“
„Ja...chcela som sa len trochu prejsť...,“ odrazu ani sama nevedela, prečo sem vlastne prišla.
Gabriel sa odrazu pozrel na hodinku a potom rýchlo na ňu: „ Počuj, však je už o päť minúť osem a ty si ešte stále tu? Nemala si byť už naspäť?“
Ivanku zachvátila panika, ako len mohla pri tých knižkách o ŠTRIKOVANí tak stratiť pojem o čase?
„ Ach, nemám hodinky...sledovala som len tie veľké nástenné, ale aj na to som po tom nejako zabudla...,“ zahundrala s výrazom dieťaťa, ktoré si je vedomé toho, že spravilo niečo zlé.
„ Vieš čo, odveziem ťa.“
Gabriel mal už 19 a aj svoje vlastné auto a Ivanke nezostávalo nič iné, len túto ponuku prijať.
Spolu vyšli von z kníhkupectva. Cesta k autu bola ešte dosť dlhá a museli prejsť okolo mnohých obchodov.
Ivanke prišla obrovská zima, vnútri si už navykla na teplo a teraz sa začala triasť.
Gabriel sa na ňu ustarostene pozrel a keď si všimol, že nemá rukavice a jej krehké dlane sú takmer ľadové, trval na tom že jej za vlastné peniaze kúpi tie najkrajšie rukavice aké nájde, "lebo naozaj nechce, aby jej bola ešte niekedy čo i len trochu zima".
Pokračovanie nabudúce
Úprimný názor autorku tohto blogu výrazne poteší
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár