Prvý zo série „píšem, aby sa mi posunula veverička tam, kam patrí“. Posledný zároveň.

V ten deň pod nohami vŕzgal sneh a mráz drzo zachádzal za nechty. Alergia na premrznutej pokožke veselo hýrila farbami a prehlbovala vráskavý pôdorys končatiny. Neóny na uliciach sotva svietili a môjmu životu práve vtedy krvavý vykašľaný fliačik vztýčil prostredník.

Neliečila som sa. V šere vlastnej izby som sledovala ako moje pľúca pomalým tempom dodýchavajú. Za oknami neúnavne padal sneh a zabudnutá sýkorka hľadala v rohoch okenných rámov stopy po hmyze. Skryla som sa pod perinu. Robila som to vždy, keď som chcela byť úplne sama. Bolo to moje temné, no útulné útočisko od okolitého chladu.

Sily ubúdali. V rohu izby ležala krabica zapadaná prachom. Nešetrila som a z celej sily som fúkla. Jasné, kedysi dávno som na jej uzáver napísala veľkým písmom „Artefakty“. Asi som netušila, že ma pohľad na toto slovo poteší práve v deň mojej smrti. Trasúca ruka načrela do obsahu. Bolo tam všetko dôležité. Všetky smútky i radosti. Spomienky. Texty. Ktovie, či autor vie, že som si ich uchovala. Ktovie, či autor...

Nasýtila som sa. Cítila som ako sa do mňa na pár chvíľ vkradla mladosť. Rukou som si prešla po vlasoch túžiac po pohladení. Vedela som však, že prichádza čas zabudnutia. Župan sa zosunul k členkom a ja som pomaly vykročila k dverám. Prešla som každou miestnosťou domu. V každej som zabudla kus svojho života. Kus človeka. Kus.

Vonku nebolo nikoho. Chlad sa zabodával do môjho nahého tela a prijímal ma do svojho kráľovstva. Ľahla som si do snehu a sledovala ako ma postupne zaplavujú kryštáliky ľadu. Spomenula som si na opitého suseda, ktorý zamrzol pred dverami svojho domu.

Modravé ústa sa v ústrety oblohe nesmelo usmievali.

 Blog

15 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu