Pomáhať sa vždy nevypláca...

Viem, som skazená, hovoria mi to. No v tej mojej zvrátenej skazenosti je také veľmi miniatúrne no predsa svetielko nádeje, že nie som až tak strašný človek. Viem, že sa občas správam dosť nemiestne no mám jednu vlastnosť na ktorú vždy akosi doplatím.

Mám neuveriteľné nutkanie pomáhať a chrániť ľudí, na ktorých mi veľmi ale veľmi záleží. Na tom by nebolo nič zlé, keby si si to tí ľudia vážili. Sama si uvedomujem, že táto moja „úchylka“ ako sa to už dá nazvať by patrila do rúk odborníka, lebo ja si nevyberám ľudí mne blízkym. No osobu,čo si to nezaslúži.

Je to dosť blbý pocit, keď človeku, ktorému ste pomohli z depky sa na vás na druhý deň ani nepozrie. Za každým si poviem, že toto je posledný krát čo som sa niekomu snažila pomôcť ale vždy to skončí len u prázdneho sľubu a i tak hneď druhý deň sa mu snažím pomôcť znova.

Má proste potrebu ho chrániť a pomáhať mu. Čo aj robím no stále neviem pochopiť, prečo vlastne.Keby mi aspoň za to platili, no bohužiaľ ani to. Som švorc a jediné čo mám, je dobrý pocit, že som niekomu pomohla. Ale občas dobre padne počuť to jedno slovíčko...ďakujem.

Som sprostá uvedomujem si to, keď sa snažím pomáhať ľudom, ktorý si to nevážia. Ale mne to proste nedá sa pozerať ako sa niekto trápi. Takže viac ako na ľudskú bezohľadnosť sa hnevám na svoju sprostosť.

No asi si na to musím zvyknúť lebo nie každý vie oceniť to, čo ste preňho urobili.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu