Kopanec do vrtule.

Istota neexistuje. Len neistota.

... a tak som dnes spoznala, čo to ten „ženský samo-nasierací zmysel“ vlastne je.

Ani neviem, čím to bolo. Či tou hudbou, alebo proste už som mala všetkého naokolo tak dosť, že sa mi pohľad na niektorých ľudí fakt hnusil, že som nemala náladu sa na nich pozerať. Niežeby som ja bola nejaký svätec, ale jednoducho na ich vek človek očakáva tú jednu vlastnosť, ktorá sa aj teraz hádam veľmi cení -> ľudskosť.

Niekto by to mohol jasne nazvať, že mi „zase preplo,“ alebo som „vstávala z postele zadkom,“ alebo čím. Avšak mne len došla trpezlivosť. Nebaví ma doma variť, hlavne vtedy, keď brat (podotýkam KUCHÁR) príde domov z roboty (okej, prvý deň normálne tolerujem, že je unavený a spred telky ho nik nedostane), ale ON je doma už vyše dvoch týždňov (!) a stále som varila ja. Okej, je to mierna blbosť, ale ono to vie TAK vytočiť!

Vôbec sa mi nechcelo ísť na jednu mierne trafenú oslavu jednej organizácie (eRko) pre deti. Už len to, že je to pre deti naznačuje, že by tam bola nuda (ako aj minulý rok). A okrem iného – nik mi o tom nedal čo i len vedieť (a to som s nimi po dlhé roky na Vianoce pracovala pri koledovaní). Som veľmi rada, keď môžem pomôcť, keď aspoň trochu cítim, že som potrebná... ale keď nie, tak nie.. nech potom na Vianoce odo mňa nečakajú, že si tiež na nich spomeniem.. Ja ich v podstate ani nepotrebujem. Nemám si s nimi čo povedať, aj napriek tomu, že som sa hrozne snažila. Proste to nejde a basta.

Dnes som bola reálne nahnevaná na každú prkotinu. Asi prvýkrát za 20 rokov. Na jednej strane mám pocit, že to bolo fajn, lebo ma reálne FAKT nezaujímala žiadna cudzia trápna pripomienka, či buzerácia, mala som ich totálne v paži. Chcela by som si tento pocit, či čo to je, zachovať aj do budúcna (zlo je vždy tak krásne). Na druhej strane však som mala pocit, žeby som chcela niečo robiť, ale nechcelo sa mi, teda lenivosť (a tú nechcem).

Takže v konečnom dôsledku som spokojná s týmto dňom.

 Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu