Ťažko sa to identifikuje... je hanblivá, som hanblivá? Možno je len unavená, možno sa nerada rozpráva, možno je len fakt hanblivá.. čo ti je? čo mi je? povedz mi niečo, rozprávaj. Neviem okej? Neviem čo ti mám povedať. Nerada o tom rozprávať, nemôžem o tom rozprávať. Okej, tak buďme ticho. Čo mi je?
Nemá zmysel sa zaoberať minulosťou. V skratke, keď som dostala internet, asi okolo 13. roku života, úplne som prestala chodiť vonku. Nie žeby som dovtedy ktovieako chodila, ale internet bol pre mňa nový svet. Konečne som našla všetko, čo mi v reálnom živote chýbalo. Mohla som hovoriť čokoľvek, mohla som byť kýmkoľvek. Nešlo ani tak o to. Išlo o to, že to bolo sakra jednoduché. Konečne som nebola ticho. Rozprávať bolo také ľahké. Môžem písať o všetkom. So všetkými. Žiadne pocity hanby, žiadne kŕče v žalúdku, žiadne červenanie sa, žiadne bloky. Mohla som slobodne všetko.
Rodičia s tým nespravili nič. Je taká, uzatvorená. Stále len sedí v tej svojej izbe, ani vonku nevychádza. Asi je jej tak dobre. Počúvaj, výjdi už konečne vonku, si normálna? Daj mi pokoj. Choďte všetci preč. Tresk dverami. Koniec debaty, koniec styku s reálnym svetom.
Vlastne niečo robili. Ale účinkovalo to opačne. Čím viac mi to vyhadzovali na oči, tým viac som sa uzatvárala. Neznášala som ich. Vlastne som sa ich len bála. Vlastnej rodiny. Keď prišla návšteva, robila som sa, že spím, aby som sa s nimi nemusela rozprávať. Inokedy som sa akože sprchovala. Na rodinných oslavách som si vždy vymyslela výhovorku a išla skôr domov. Spoločne trávené Vianoce boli utrpením.
Myslela som si, že to mám v povahe. Som introvert. Nebavia ma tie vaše reči. Nemám sa s ľuďmi o čom baviť. O čom to celé vlastne je? Vyrastiem z toho, zmením sa. O rok tu budem sedieť, budem sa baviť s ľuďmi a bude mi fajn. Nebolo.
Stredná. Štipka nádeje. Možno konečne, konečne budem iná. Prelomím ľady, stretnem nových ľudí, ktorí si o mne nebudú myslieť, že som blbá či retardovaná, konečne budem sama sebou. Houby.
Nebála som sa všetkých ľudí. Nemala som problém ísť k zubárke a rozprávať sa s ňou o škole či počasí. Nebola som síce rečník roka, ale nedostávala som z toho triašku ani panický záchvat. Nebála som sa opýtať v obchode toaletný papier. Nebála som sa opýtať spolužiačky či mi s niečím nepomôže. Dokonca som mala kamošov. Pár ľudí, s ktorými som sa dokázala baviť. Bolo ich však len zopár. A témy sa postupne vyčerpali. Najviac som sa bála nadväzovaniu nových kontaktov. Tie debaty, ktoré nemajú účel, treba v nich byť iba obratný a občas povedať nejaký vtip, ten prvý dojem, ktorý na človeka treba spraviť, aby si nemyslel, že ste úplný idiot. Nebála som sa rozprávať so zubárkou o počasí, lebo je to len zubárka, a naša konverzácia nemá význam. Nebála som sa opýtať toaletný papier v obchode, lebo po jeho vypýtaní konverzácia pokračovať nebude, nebude si treba vymýšľať nič, čím by trebalo človeka zabaviť. Ale rozprávať sa s neznámymi rovesníkmi alebo o trochu staršími ľuďmi o počasí, toaletnom papieri alebo hocičom inom bol horor. Hlavne ak to bola osoba opačného pohlavia. Logicky som si vysvetľovala že rovnako o nič nejde. Že sa rozprávam so zubárkou. Ale nešlo to, nešlo. Skrátka sa na mňa ten človek pozrel a celá som zamrzla.
Začala som sa mať čím ďalej tým horšie. Každodenný život bol utrpením a ja som sa s tým nemala komu zveriť. Nemohla som len tak za niekym prísť a povedať: Pozri, všetko je napiču. Úplne všetko. Nebaví ma nič, nič z toho, toto nezmyelné každodenné chodenie do školy, tvárim sa, že je všetko fajn, a pritom ma to tak nebaví. Cítim, že nemám nič iné, naša rodina je divná, neviem sa s rodičmi ani porozprávať, s bratom si ledva pozdravíme, nechodím von, vlastne nechodím nikam, len do školy, všetkého sa bojím. Cítim sa prázdna, škaredá a cítim, že ma ľudia neznášajú, chápeš? A bojím sa, bojím sa rozprávať, neviem čo povedať, cítim, že mám prázdnu hlavu, úplne prázdnu, ako môj život. Skrátka to už nezvládnem ďalej takto, neviem čo mám robiť, chcela by som urobiť milión vecí na svete, ale akoby som nič nemohla, akoby nič nemalo zmysel. Ja vlastne netuším čo mi je, a nelámala som si s tým hlavu, ale toto trvá pridlho chápeš? Akoby v pozadí všetkého, čo robím bežal tento monológ o nezmyselnosti, akoby nemalo cenu sa snažiť. A viem, že odpudzujem ľudí, cítim, že so mnou nevydržia, lebo im nemám čo povedať, lebo som negatívna ale ako si mám pomôcť? Všetko v mojej hlave je negatívne, neviem to zmeniť, neviem o tom dokonca ani rozprávať.
Po čase prišlo nachvíľu fajn obdobie. Začala som niečo robiť. Začala som cvičiť a kresliť a aj keď bolo stále všetko napiču, život akosi plynul. Mala som dve kamošky z detstva, ktoré ma tak trochu vytiahli z tých sračiek. Nie žeby o niečom z toho, čo sa mi dialo v hlave vedeli. Iba ma začali volať vonku. A ja som s nimi nemala problém, s nimi mi bolo fajn, rozprávali sme sa, smiali sme sa, navzájom sme si zo seba robili prdel. Nachvíľu som zabudla na svoju fóbiu a prázdnotu. A potom to prišlo zase. Poď von, s niekym ťa zoznámim. A kto to je? Ako vyzerá? Aký je? Je v pohode? čo ak si nebudeme rozumieť? Ja neviem, asi radšej ostanem doma. Aj by som išla, ale..
Všetky večery dopadli rovnako. Išli sme von. Ja a moje kamošky. Bolo nám fajn. O 5 minút prídu chalani. Akí chalani? Panika, búšenie srdca, potenie dlaní, kŕče v bruchu. Je mi zle. Aale neni, napi sa trochu. Okej. Na druhý deň: Prečo si nič nehovorila? A kde si potom zmizla? Mala si s nami ostať, vieš ako fasa bolo?
O týždeň: Poď von. Nejdem. Prečo? Mám niečo... Poď voon, len na chvíľu. S kým? S tými čo minulý týždeň? Niee.. Prečo nie? Lebo neviem, nerozumela som si s nimi.. Teraz budeš. Okej, ale len na chvíľu. História sa opakuje.
Okej, už v živote s nimi nepôjdem von. Určite si myslia, že som totálne retardovaná. Asi aj som. Za celý večer som povedala asi 2 vety. Keď ja neviem čo mám hovoriť. Aj keď sa so mnou ľudia rozprávajú hneď ich to prejde. To všetko preto, že som škaredá. Keby som bola pekná, tak by im nevadilo, že som ticho. Úplne ma potom ignorovali. Sú povrchní. Všetci pozerajú len na fyzickú stránku. Aj keby som trepala úplne nezmysly a bola by som pekná, nevadilo by im to. Ale ja nie som, som špatná, špatná, neznášajú ma, celý život to bude takto. Ja sa s nimi chcem baviť, ale neviem ako. Proste, prečo to nikto nechápe?
Dnes sa opijeme dobre? Dobre.
Vau, ty si úplne iný človek keď sa opiješ. Proste, akoby si to nebola ty. A ten chalan, čo si s ním bola celý večer? Kto to bol? Chodíte spolu?
Daj mi pokoj, chcem zabudnúť na ten večer. Bola som trápna a hlúpa a toho chalana dúfam v živote nestretnem. Už nepijem nikdy.
Musíš sa uvoľniť, iba uvoľniť chápeš?
Nechápeš, že to nejde? Nejde? Jednoducho sa zasekneš a nemôžeš nič spraviť, si ako paralyzovaná. Nevieš nič povedať, máš prázdnu hlavu. A celý večer ti v nej víria len myšlienky o tom, aký stupeň retardácie ťa postihol, o tom, čo si myslia ostatní, o tom, prečo sa oni dokážu baviť a ty tu stojíš ako soľný stĺp a chceš ísť domov, o tom, že keď prídeš domov, všetko bude len horšie, o tom, že to takto beží už celý život a že všetko je zase napiču, a jednoducho ten prúd myšlienok nedokážeš zastaviť. Príde to, a ty nevieš urobiť nič. Nakoniec len chceš, aby ťa niekto objal, lebo tak aspoň nachvíľu necítiš ten pocit samoty a prázdna, ale jediná osoba, dobrovoľne ochotná ťa objímať je nejaký opitý zvrhlík ktorému ide len o jedno a tebe sa z toho všetkého chce skrátka grcať.
A keď si už odhodlaná s tým niečo spraviť, otvoriť si hubu, povedať to tým kamoškám, ktoré si z teba síce občas robia piču tak, že sa ti chce zomrieť, ale zároveň sú to jediné osoby, s ktorými vieš ako tak hovoriť, tak ťa nikto nepočúva. Zrazu sa tvária, akoby o tom vedeli. A je im to srdečne jedno. Vidíš, ako sú im ľudia, ktorých spoznali pred pár hodinami prednejší ako ty. Vidíš ako ťa majú v piči. Všetci sú teraz zadaní, nemajú na teba čas, chápeš?
Voláš starým kamošom, s ktorými sa nemáš o čom baviť. Trávime spolu nezmyselný čas a predstieram, že život má zmysel.
Blog
Komentuj
19 komentov k blogu
2
Velmi desivy clanok
Nedokazem si take pocity ani len predstavit v takej extremnej miere, ale... dokazem si predstavit blizku osobu, ktora to citi presne takto, a preto je to este desivejsie
Nedokazem si take pocity ani len predstavit v takej extremnej miere, ale... dokazem si predstavit blizku osobu, ktora to citi presne takto, a preto je to este desivejsie
3
super napisane...
snad raz stretnes niekoho s kym si budes mat co povedat aj ked prave spolu budete 30 minut vedla seba ticho a bude sa vam to pacit
snad raz stretnes niekoho s kym si budes mat co povedat aj ked prave spolu budete 30 minut vedla seba ticho a bude sa vam to pacit
4
perfektne si to napisala. skoro do bodky presne to co zazivam ja, najhorsi je ten pocit ze je vsetko na chuja
5
Drž sa
Verím, že raz si človek najde osobu, pri ktorej všetky trápenia zmiznú...
Verím, že raz si človek najde osobu, pri ktorej všetky trápenia zmiznú...
8
A inac.. Vyhladaj odbornu pomoc.. Sama si asi nepomozes.. A nie si retard
10
btw, ak by si sa niekedy mala chut porozpravat tak budem rada ak napises TS
11
keď čítam niečo také, mám chuť to poslať bývalému, aby aspoň trochu videl, ako to chodí, keďže ja som nebola schopná vysvetliť, prečo som sa niekedy správala tak retardovane - a to som nemala až také stavy
12
keby zijem na SR tak by som ta hned volal von,nech byvas kdekolvek
takto sa aspon pridavam k @10 , birdz otvaram dost casto,ak budes mat pocit ze sa o niecom chces porozpravat anonymne tak kludne napis o hocicom,vobec sa nepozname a tvoja identita mi je neznama,tak sociofobiu odloz bokom. a nehovor si,ze je trapne niekomu cudziemu pisat o osbnych veciach
drz sa
takto sa aspon pridavam k @10 , birdz otvaram dost casto,ak budes mat pocit ze sa o niecom chces porozpravat anonymne tak kludne napis o hocicom,vobec sa nepozname a tvoja identita mi je neznama,tak sociofobiu odloz bokom. a nehovor si,ze je trapne niekomu cudziemu pisat o osbnych veciach
drz sa
13
forte, si to ty?
podla mna tvoj problem, a celkovo problem ludi s roznymi uzkostami, spociva v tom, ze sa beries velmi vazne
podla mna tvoj problem, a celkovo problem ludi s roznymi uzkostami, spociva v tom, ze sa beries velmi vazne
14
@paprikas , no vidíš podobne problemy ma viac ľudi aj ja som na tom podobne, akurát že alkohol mám radšej ako ty. pomáha,
15
Musím sa priznať, že s článkom sa na 95% nemôžem stotožniť, vzhľadom an to, že som povahovo presný opak. Taký narcistický extrovert. Ale čo sa týka rodinných stretnutí, osláv a kdejakých návštev, tak som na tom rovnako, tiež sa tomu radšej vyhýbam za každú cenu
16
No, drž sa. Ja si často stále ešte neviem vypýtať ani ten toaletný papier a kamarátstvo s hockým u mňa neexistuje. Takmer vôbec nepomáha ani alkohol a v minulosti som sa nezabil len preto, že som nechcel ublížiť rodine.
17
Sú dve veci čo ma zaujali... Myšlienkové pochody o nezmyselnosti bytia, ktoré akosi pozorujem vo zvýšenej miere u ľudí so sociálnou fóbiou a až by som povedal, vsugerovanie si vnímanie vlastného výzoru ostatnými.
Prečo ak v tvojej hlave bytie nemá zmysel cítiš v ňom toľko ťažoby? Človek by povedal, že s takým pohľadom práveže človek nebude dávať váhu takým veciam ako ty, no opak je asi pravdou.
A ak sa smiem spýtať, kedy si nadobudla dojem, že si škaredá?
Prečo ak v tvojej hlave bytie nemá zmysel cítiš v ňom toľko ťažoby? Človek by povedal, že s takým pohľadom práveže človek nebude dávať váhu takým veciam ako ty, no opak je asi pravdou.
A ak sa smiem spýtať, kedy si nadobudla dojem, že si škaredá?
18
niekedy stačí natrafiť na tých správnych ľudí a keď už na nich natrafíš, potom sa proste nevyhýbať toľko sociálnym kontaktom lebo čím viac to budeš robiť, tým viac to bude pre teba ťažšie a ťažšie...
je to dosť blbé, ale najviac pomáha asi len tréning, a nevzdávať to.
držím palce!
je to dosť blbé, ale najviac pomáha asi len tréning, a nevzdávať to.
držím palce!
19
tak toto je 100 % opis môjho života do 18 rokov, len rozmýšľam, že prečo mi nikdy nenapadlo sa tváriť že spím, keď prišla návšteva, bolo by to jednoduchšie ako sa skrývať
neboj je veľa takýchto ľudí ako ty, ako ja, hlavne sa necíť sama určite nie si škaredá
vyhľadaj pomoc odbornú a všetko bude oki dostať sa z toho nie je až také ťažké ako sa zdá a môžeš mi tiež napísať TS
neboj je veľa takýchto ľudí ako ty, ako ja, hlavne sa necíť sama určite nie si škaredá
vyhľadaj pomoc odbornú a všetko bude oki dostať sa z toho nie je až také ťažké ako sa zdá a môžeš mi tiež napísať TS
Napíš svoj komentár
Nj, nj, asi tak 85% zivota toto.
Btw tes na komenty, ako len chces byt special snowflake, lebo na Birdzi ma kazdy vlastny originalny psychicky problem