Otcove dcéry sa maľovali. Samozrejme ho len volali Otec a samozrejme ich nevolal dcérami. Boli to jeho dievčatá... ktoré k nemu patrili ekonomicky, citovo (Stockholmský komplex robieva sociálne zázraky) a metabolicky (skrz závislosti na tej či ktorej látke, ktorú im dával miesto platu). Pod hrubou vrstvou make-upu, nebolo toho nejak veľa: Vrstvy teplých slizníc, do ktorých za peniaze (vyplatené Otcovi) vkladali chlapi svoje pohlavné údy, kopa spomienok rozložených tým či oným narkotikom na jednotlivé komponenty (podobne lúču zasvietenému do prizmy), a falošná nádej, či predstava o vlastnej budúcnosti. Vlastne ich v budúcnosti čakala len zbierka údov, predčasná staroba, zlatá dávka alebo podrezané hrdlo a náruč Dunaja.
Otec sa v skutočnosti volal Pëllumb, a bol albánskeho pôvodu. Pod oparom rozumne drahej voňavky a sociálnym brnením pripestrej košele a zlatých reťazí ležal človek s nejasnou predstavou o existencii, ktorého cieľom bolo pretrvať s čo najväčším možným množstvom finančných prostriedkov a matné detské spomienky na Kosovo. Pëllumbova rodina sa z Kosova presťahovala, keď v Kosove hrotil konflikt - skôr z dôvodu absencie národneho cítenia, ako odporu k násiliu. Zopár nesprávnych kontaktov, zopár sporných rozhodnutí, a zopár zrniek času a Pëllumb sedel v kresle, ďalšiu noc dispečujúc svoje dievčatá, na tú, či ktorú adresu. Dnes mala byť pre dve z nich (aj keď to ešte nevedeli) celkom zvláštna noc. Istý klient si zaplatil "špeciálnu tarifu", čo znamenalo, že si s dievkami mohol robiť čokoľvek, akokoľvek a po dobu dvoch dní. Čokoľvek znamenalo v tomto prípade ČOKOĽVEK. Pëllumb sa s úsmevom zadíval do laptopu. Keď videl prevedenú platbu, zavolal šoféra a strážcu a poslal dievčatá - ukrajinské dvojičky Serenu a Mašu - na adresu uvedenú pri objednávke. O pár minút nastupovali sporo odeté dievčatá do čiernej lady a tá brázdila, nie práve potichu, nočnú ulicu.
Hviezdy len hľadeli.
Dievky vyložili pred socialistickým rodinným domom, pred ktorým čakal malý chudý mužíček, so starosvetsky zastrihnutou bradou a okrúhlymi okuliarmi. Potichu a hanblivo otvoril hrdzavú červenú bránku a ukázal na chodník, ktorý viedol ovocnou záhradou k otvoreným dverám domu. Vo vnútri bolo zasvietené. Keď lada odišla, nočným tichom z diaľky doliehal len brechot akéhosi iritovaného psa a tlmená hudba z vnútra domu.
Serena a Maša mali obe štrnásť rokov. Keď mali zhruba desať, kúpil ich od rodičov Pëllumb. Dovtedajší život bol bolestivý a nudný. Život čo viedli teraz bol bolestivejší, a po pár rokoch sa stal i rovnako nudným, ako ten predošlý. Obe teda neprekypovali v tvári šťastím. Na začiatku, každé dievča zaúčajú. Znásilňujú vás, kým vás nezlomia. Dopujú vás drogami. Bijú vás. Obe proces podstúpili, Serenu však nebolo treba znásilňovať. Či veríte a či nie, v každom z nás je opera a my sme jedinými spevákmi. Po čase nevládzeme spievať. Po čase sa nám nechce. Po čase nevládzeme pozerať na divákov. Po čase sa nám nechce. Za oponou v javisku však sedia náhradné ja... Poškodené a zahodené koncepty. Božie nepodarky. Čakajú, kým nás môžu nahradiť. Vždy keď sme unavení, freneticky sa hlásia k spevu. My sme však tým, čo necháme hrať našu rolu. Tak aj, keď použijeme náhradníka pričasto... staneme sa náhradníkmi. Serena bola náhradníkom. Nie- rozhodne si to celé neužívala. Z takej situácie nieje možné cítiť radosť. Je však možné cítiť šťastie. Znížiť životné nároky pre situáciu. Vtedy stratíme seba. Na konci procesu lámania, bol na dievčatách rovnaký len zovňajšok. Vlnité blonďavé vlasy preriedli. Očné bielka boli červené. Pleť posypaná poľom vyrážok, ktoré boli prejavom mnohých infekcií, ktoré dievčatá nabrali v priebehu (neklamme si) špinavého života. Oči ale neboli rovnaké. V oboch sa črtalo nevyhnutné šialenstvo. Každé prostredie ľudskej existencie má svoje vlastné šialenstvo. Serenine sa líšili od Mašinych. Pokiaľ oči jedného dievčaťa boli trpiteľskými, oči toho druhého boli... beštiálnymi.
Keď boli všetci traja v dome, mužík ukázal na skriňu a potom na Serenu. "Choď tam," povedal. Serena sa zadívala spýtavo, a následne sa uškrnula. Postavila sa do skrine a následne počula zvuk kľúča.
Pozrel sa na Mašu. "Máš hlad?" spýtal sa. Rozpačito prikývla. "Poď teda so mnou."
Prišli do jedálne, kde už bolo prestreté. Keby Maša vedela rozoznať starožitnosť od inakého nábytku, vedela by, že tento je z času z pred prvej republiky. Na stole bol biely obrus a viedenský porcelán. Z misy rozvoniaval kurací vývar. Z kuchyne vedľa bolo cítiť vôňu pečeného mäsa... závan masla... stopu zemiakov. Mužík i Maša sa najedli. Počas večere nepadlo ani slovo. Maša hľadela na stôl a mužík hľadel na Mašu. Bez žmurknutia.
Po večeri Mašu zaviedol do pivnice. Priviazal ju o čalunenú stoličku bez operadla, stiahol jej sukňu a vyzliekol sa donaha, odhaliac svoj zjazvený chrbát. Flagelant? Na intarzovaný stolík vedľa položil čipkovanú dečku. Otvoril kufrík v ktorom bol zúbkovaný nôž, zapaľovač, liter sadla a tri metre ostnatého drôtu.
Skutočné utrpenie je vzácna komodita. Hviezdy to vedia. Hviezdy to vidia. Utrpenie, ktoré je schopné zasiahnuť dušu, je zriedkavejšie, ako duše. Hviezdy to vedia.
Po hodinách zúfalého vreskotu a plaču bolo ticho. Do tmy v jedálni zneli ženské vzliky a huhňavé vzdychy chlapa. Napokon úľava. Po každom kúsku bolesti jej svietil do očí. Po každom zasvietení spravil fotografiu. Žena má prednosť. Zbičujem sa, až to skončí.
Dorezané ubolené telo, neschopné komplexnejšej reakcie, odviazal a vzal na ruky. Položil ju na posteľ sa baldachýnom a vedľa nej prihotovil nádherné šaty. Nočnú oblohu prerážali prvé slnečné lúče. V červenom svetle sa mužíček presunul k skrini a prebudil spiacu Serenu.
Procedúra sa mala zopakovať. Hviezdy to videli. Aj v suteréne. Aj v zemskom jadre - hviezdy by to videli.
Na druhý ober sedeli sestry vedľa seba na nádhernej rímskej pohovke z 19teho storočia. Mužík, sa pred nimi zbičoval a do zakrvavenej ruky vzal mobilný telefón. Vytočil číslo a povedal "Koľko by stáli?" po chvíľke povedal "Áno kúpa." po chvíľke dodal "V poriadku." Namieril na Serenu pištoľou a vystrelil. Usmial sa na Mašu a povedal: "V kufríku nájdeš papiere. Všetko je tvoje." Namieril si na spánok a stlačil kohútik.
Svet bol na pár chvíľ pre Laktibradu krásny. Hviezdy boli ticho.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sugy1
5. 9.sept. 2011 19:52
Pripomína mi to moju tvorbu v dobách, keď nemám o čom písať. A to, je pochvala, ak nechápeš
2
Nuž. Priamo z výroku to nevyplýva, ale ak to tak interpretuješ, tak ďakujem.
Napíš svoj komentár