výkriky ozvien, čo počuli len kamene,
svätyne rozhádzané po celom svete
a zrnká, čo začali pomaly sadať k sebe.
Uschnuté chodníky na cestách ktovie kam,
oklamané a potreté pozlátkom,
rozprávky o mede sadali k fialkam,
kým sme ich posypali pušným prachom,
zabili paranojou
a podpálili.
Pýtal som sa, že : Čo teraz?
bezbranne sa prehrabával v myšlienkach
a nikto nepomyslel, že nechcel som to zrovna Ja,
čo skrývalo sa v rázcestiach.
Samozrejme, že už bolo neskoro.
keď zapadli ste tak rýchlo za more,
čožeby to tak troška bolelo,
len keby tie časy nezožrali prašivé mole.
Sanctum spomienok a stavby nových sfér,
nových ciest a nových snov,
možnože puto možnože nie
a možno sa aj tak ešte raz stretneme.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chiflada
3. 4.apríla 2009 02:41
zanechalo dojem
Napíš svoj komentár