V kútiku duše som vedela, že sa približuje, no oči ma klamali. On ma klamal. Videla som, ako sa vznáša po chodbe. Videla som ho ďaleko odo mňa. Stále som mala čas ujsť. Stále som to bola ja, kto rozhodoval, čo sa so mnou stane.
Tieto slová som si opakovala stále a stále dookola, aj keď som vedela, že nie sú pravdivé. Cítila som, že sa pohybuje, aj keď sa nepohol ani vzduch. Cítila som jeho blízkosť, aj keď nebol človek.
Veď všetky tiene našej duše sú len naše tiene. Sú to prízraky, ktoré si vytvárame my sami. Ja som to vedela. Vedela som, že nie je skutočný, no môj strach ho živil a prenášal ho do môjho sveta. Môj strach mu dával silu. Silu vďaka ktorej som mala ešte väčší strach.
A tak som tam stála a pozorovala ho. Čakala som na smrť. Alebo na to, čo malo prísť. A on prišiel. Tieň sa dostal až ku mne. Sama som nevedela ako je to možné, no aj tak som stála bez pohnutia. Už som vedela, že nie je možné ujsť. Jediné čo zostávalo, bolo čakať.
A on to vedel. Dal si záležať na tom, aby som sa bála do posledného okamihu. Aby zo mňa vysal každú kvapku jeho potravy. Chvíľu ma pozoroval. Potom sa prikrčil a svoju tvár položil tesne pred moju. No nebola to tvár. Bola to maska. Nemala dokonca ani otvori pre oči. Môj strach bol taký hlboký, že som už ani nevedela, čoho sa bojím. A on to vedel.
Maska sa usmiala. Nadvihla jeden kútik úst, ale stále neuhýbala pohľadom. A ja som bola ako zhypnotizovaná. Jeho oči ma upokojovali, no zároveň vo mne vyvolávali ešte väčší strach. A on to vedel. A vychutnával si moju bezmocnosť. Celou svojou bytosťou.
A keď som si myslela, že mi neublíži, rozlial sa v mojom tele pocit bezbrannosti a neschopnosti. Bolo mi teplo. Bolo to hrôzostrašné, no zároveň nádherné. V tej chvíli som vedela, že je koniec. Pozrela som sa dole, na svoje zakrvavené šaty.
Vyhral.
Napínavý príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
anairt
20. 5.mája 2015 20:34
its beautiful
Napíš svoj komentár