No a ja sa teraz chcem pokúsiť písať o sebe a o svojich pocitoch, chcem sa "vyznať" z toho čo cítim... Oukej a je pravda že medzi tými pocitmi čo chcem vyjadriť je určite zamotaná aj láska... Vlastne budem k sebe úprimná, má to s ňou veľa.
Posledné dva-tri roky som strávila ICQuovaním s jedným chalanom. (myslím že už tušíte aké bude rozuzlenie...) Neviem ani ako to začalo asi ma kamarátka ktorá bola z neho mimo poprosila aby som zistila čo si o nej myslí, či má nádej a tak. Jemin, mali sme 14, vtedy sa zvyknú robiť také veci(či?). A aj keď som ako dohadzovačka neuspela-nič z toho nebolo- zostali sme si písať. Najprv o bežných veciach (rovnaká škola) ale postupne sme sa dostali aj k osobnejším témam. No vždy to bolo viac-menej o tom že ja som rozpisovala desaťriadkové slohy o tom čo cítim- buď som práve hľadala zmysel života, alebo sa mi nechcelo žiť, alebo videli môjho chalana ako sa bozkáva s inou- robila som to preto lebo som sa nádejala že on mi na to odpíše niečo podobné. Ale väčšinou som dostala len tohto smajlíka alebo múdru radu.
Vlastne o ňom samom viem len dosť málo. Raz som mu napísala že je záhadný a on sa začudoval a poslal mi krátku charakteristiku o sebe z ktorej si pamätám len to že nemá rád keď sa ľudia správajú k Zemi akoby už po nich nikto nemal prísť a že nemá rád pesimistov-ten spôsob myslenia, nie tých ľudí. Ja som mu ale vždy dosť na všetko nariekala, vlastne som bola dosť pesimistická a veci som vykresľovala v čiernych farbách. Nie že by bol môj život nejako extra ťažký, ja som vlastne len chcela aby ma utešil, povedal že je tu pre mňa a že sa to napraví (poprípade spolu to zvládneme). Neviem kedy sa to hentak zvrtlo, najprv som sa mu zdvôverovala, len preto, že som mu verila že to, čo mu poviem, nevykecá (on je taký tichší, introvertnejší typ). A odrazu- hup! a ja som si uvedomila že mi na ňom záleží viac ako som si dovtedy priznávala.
Čo veci značne skomplikovalo, lebo odvtedy som sa na neho v bežnom živote nemohla ani pozrieť. (rovnaká škola=stretávame sa často) No na naše konverzácie som sa tešila (a to teda!)...
...
...
...
Potom som si predstavovala aké by to bolo keby spolu chodíme, lenže v kútiku duše som vedela, že ja mám rada len toho chalana s ktorým si píšem, že s "originálom" by som sa nedokázala baviť ani 5 minút.
A čas šiel a iný chalan prišiel a ja som bola happy (naozaj!) a zabudla som a rozišli sme sa a ja som rozmýšľala či on (ICQ typ) žiarlil a potom som mu rada písala keď som bola dlho vonku s nejakými chalanmi a dúfala som že bude žiarliť, naznačovala som mu že ho mám rada, neprišla som na ICQ asi dva mesiace (hneď ak som sa potom pripojila mi napísal (cca)- ahoj, dávno si tu nebola ja-cau, chýbala som ti? on- a obrátil reč...akože dobre, to len môj poblúznený mozog si myslel že napíše samozrejme, veľmi nemohol som bez teba vydržať, ale že som nebola hodná ani obyčajného áno?!)
a rôzne iné variácie ktoré si už ani nepamätám.
Teraz to už ale bolo fakt hrozné. Jednak pretože v istom čase som na ICQ chodiť skoro prestala a teraz na jar keď som sa tam zase niekedy ukázala už bola naša dôvernosť preč. Respektíve mňa už odrazu nebavilo písať litánie o tom čo ma žere, nad čim sa v poslednej dobe zamýšľam alebo kto ma sklamal. A on sa nijako nepokúsil načať niečo seriózne.
Plakávala som lebo som vedela- že som prišla o tú moju "bútľavu vŕbu"
-že ten koho mám rada to vôbec necíti rovnako
-že to ani nemám komu povedať (moje najlepšie kamarátky sú z tej istej školy ako ja, čiže ho tiež poznajú a mohli by sa prekecnúť na nespravnom mieste, alebo by chceli niečo zariaďovať, alebo by sa proste dobre zasmiali na tom kto to je)
Želala som si aby si už konečne našiel babu a ja som stratila nádej- lebo nikdy som si nemohla byť celkom istá (zvlásť keď sa vyjadril že si s nikým nerozumie tak ako so mnou- ale to už bolo dosť dávno a nemyslite si že som vtedy z toho nebola dobre mimo ) Lenže nič sa nestalo.
Až prišlo štádium keď som si povedala- to stačí!
A hodila ICQ do koša.
(zistila som ale že pri najbližšiom zapnutí počítača sa tam zase objavilo, tak som ho musela vytiahnuť a odinštalovať)
No a to je koniec. Rozmýšľala som ako prestanem myslieť na toto všetko a napadlo ma že písanie len tak, pre nikoho alebo pre všetkých by mohlo pomôcť.
Tak to teda skúšam.
+ prajem si aby mi to išlo.
(A zatiaľ nejaká miniatúrna bláznivá časť mňa veri, že ten, o kom to vlastne celé je, sem príde, prečíta si to, príde za mnou povie mi Ach veď vždy som s tebou chcel byť a bla bla bla a budeme naveky šťastný.
Crazy chick. Čitala som priveľa dievčenských románov)
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pilulka
24. 5.mája 2010 21:04
Keď si čakala, že tichý introvert sa ti vyzná so svojich citov, asi si čakala zbytočne. Mohla si to skúsiť prvá (stále ešte môžeš)..alebo sa s ním stretni naživo a ak sa naňho stále nemôžeš pozrieť, tak je potom taký, akého si si ho počas písania cez ICQ zidealizovala a to nieje boh vie čo.
Napíš svoj komentár