Ticho. Svetlo na konci rozmarného štúdia, ...pardon tunela. Tisíce myšlienok, tisíce pocitov.
Ktorú vyjadriť skôr? Pocit zimomriavok na chrbte, ktoré nakoniec v silnom impulze vystreľujú do zbytkového tela? Či nekonečný pocit voľnosti, ktorýmkoľvek smerom?
Či azda kombinácia slobodného, priam anjelského vzletu, obklopeného zimomriavkami?
Niečo medzitým..
Niečo medzi púšťou a absolútnou dehydratáciou. Nebeské, priam až nadpozemsky farebné. Proste čosi nedefinovateľné, .. niečo ako moje myšlienky.
Moje myšlienky... áno toto sú oni! Moje myšlienky. Zaslané priamo sem. Tu vyryté tu dáné. To sú oni dámy a páni.
Myšlienka je čosi zvláštne. Je ich milión a predsa len každá siedma má cenu. Vo svete klamstiev, povrchnosti, vulrarizmov a bezhraničnosti. Niekde tam, na tej pustej modrej planéte. Tu a nikdy. Teraz a tam!
Čas plynie, noc stráca svoje kontúry. Sedím za písacím strojom - v dnešnom modernom svete nazývaným "notebook" - aby som ťukal do tlačídiel predstavujúce písmena a aby som zaslal k vám a vyryl sem svoje bezpredmetné myšlienky. Myšlienkové pochody... svetom!
Tu a tam. Sem a späť.
Vysielam k vám signály neurčité, priam mätúce. Inak to asi neviem. Vlastne len ak sa pekelne sústredím a to sa mi momentálne nechce.
Kdesi tu, kdesi tam... rozpäťstorená osobnosť!
Počúvam príbehy, príbehy ľudí, ktorý robili šialenosti z núdze, kriminálnikov si vychovávame sami, ale inak to vlastne nejde.
Prestal som sa už búriť proti svetu, ktorý sa nezmení.
No vedel som, vedel som, že môžem zmeniť seba. Je to náročne a ide to pomaly. Človek sa mrte krát pošmykne a skĺzne ešte nižšie. A ešte horšie je keď sa člověk uspokojí z miestom, kde je a pohldlne sa uloží. No (pomaly, priam nenápadne sa) kĺže dole, po kúskoch a nenávratne, bez toho aby si to uvedomoval. Stagnovanie zabíja.
Realita je kdesi v piči. Ako ja. Ale je mi tam krásne. (zvláštny smajlík)
Zvláštny deň. Ráno, ktoré pre mňa nieje ránom - ale uznávam, je pre mňa novým začiatkom (novej situácie, alebo čohosi takého). Ako dlho začiatkom je zatiaľ otázne. No najmenej štyri hodiny to budú (no verím, viem že to bude omnoho viac).
V skutku zvláštne ráno. Či už to ránom je, alebo nie.
Stále tisíce emócii, aj keď nato občas zabudnem.
Všetko je to rovnaké. Pochopil som vesmír. Dodržiavať jeho pravidlá bude už zložitejšie. Každopádne nie nemožné. V nekonečnom priestore, nekonečného vesmíru je v medziach vesmírnych zákonistostí (inak povedané v rámci reálnosti, proste vrámci zdravého rozumu) všetko možné.
Všetko možné.
Život môžete mať aký len chcete. Stačí na tom pracovať. Žiadna cenná vec sveta stvorená rýchlo, nemala tú hodnotu ako tá, ktorá sa vytvárala dlho. Všetko začo sa oplatí žiť sa buduje priam celý život. A teraz samozrejme nehovorím o materialistický veciach (i keď..), ale predovšetkým o tých duševných.. Láska, nenávisť, priateľstvo, naprávanie hriešneho života, získavanie dôvery, či diamantov, budúcnosť, hľadanie a nájdenie samého seba.
Ale na všetko treba nádej. A k máte nádej, môžete dosiahnuť čokoľvek. A ako bolo povedané v jednom filme o zajatcoch v čínskom (možno v japonskom, ja sa v týchto rasách nevyznám) väzenskom tábore – (no... aby sme sa dostali k podstate „když člověk ztratí náději, zemře“ (možno to nebolo po česky, ale proste mi to k tomu sedí).
A tak sa snažím. Vyhliadávam potencionálne túžby. Vždy tu nejaké sú. Len či je one stáť. Občas nie...
Ale väčšinou áno!
Svet komikou a smutných duší. Rite...! ..zase komentujem svet (tentoraz smajl smejúci sa nad vlastnou podstatou).
Nereálnosť priestoru, momentálnej situácie a času (nerátajúc moje zvrátené stavy), mi príde v tomto okamihu ako nezlúčiteľná.
A cez to všetko sa aj tak stala.
Časová kontinuita, ktorá trhá membránu!
Áno, som prichytený... je to tak. Pravú podstatu tejto vety nechápem, ... ale jednoducho mi príde tak masívna, že aj keby znamenala „kyslé mlieko na jeleni, “ nezníži to jej (masívnu silu). Ale možno som o tom aj tak silno presvedčený (o sile tej vety) pretože som si priam istý, že vyjadrujú čosi viac ako hnilé mlieko na parohatom tvorovi.
Takže, tak niak to bude...
..snáď.
Narazil som teraz na svoju predchádzajúcu myšlienku - „Vysielam k vám signály neurčité, priam mätúce. Inak to asi neviem. Vlastne len ak sa pekelne sústredím a to sa mi momentálne nechce, “ - koniec vlastného (aké narcistické) citátu.
Uvedomil som si podstatu vlastného kolabsu. A to že robím veci len keď mám pocit, že to má cenu. Strácam pritom dôležitý faktor – tréning, vytrénovaný človek skôr zvládne situáciu, ktorú riešil aj keď to nebolo nezbytné. Nezbytné... ako sa to len povie po slovensky? Nepostrádateľné? Nie ten výraz je na hovno, do tej vety sa viac hodí „nezbytné, “ robí to tú vetu drsnejšou, jednoducho nezmäkne na záver myšlienky. Dotlačí to do konca.
Čistá práca.
Možno, možno sa cítime skutočne slobodný len keď práve robíme, to čo nás baví a nielen preto, že nám to dáva potešenie, ale aj vedomie, že nás to niak obohacuje ako bytosti (akokoľvek príšerné). Hovorím samozrejme o tom čo nás skutočne (povedané od od srdca) baví.
A keďže stagnovanie zabíja, vývin dáva pocit slobody a nových možností.
Vývin nám dáva pocítiť aké je to prekročiť svoj vlastný tieň. Je to ten najkrutejší pocit. Vzlet medzi balóny a vzducholode.
Mega! ... ak si to teda viete patrične vychutnať.
Iste sú tu ľudia čo žijú v rýchlom svete neustáleho riešenia, pohybu, nezastaviteľnej mysle a tí nemajú čas voňať (a nie len to, oni vlastne nechcú, lebo svojím spôsobom (predniečim, niekim, ...svetom) utekajú), a teda nemajú čas voňať kvety ako ľudia v priliehavých trenkách vyvaľujúci sa lehátkom z baumaxu na záhrade, nasávajúci lúče teplého slnka a vôňu čerstvej kávy.
Sú to ľudia, ktorý si vychutnávajú pohyb a rýchlosť života.
Som na vážkach medzi týmito životmi. Budem musieť nájsť stred, vyváženie medzi týmito dvoma pólmi.
Rýchli život, bez zbytočných myšlienok, ktorý sa kde - tu zastaví a vychutná podstatu zeme (Zeme).
Dá sa to?
Milión vecí, milión okamihov, milión pocitov. Všetko tu a teraz... sedím na stoličke.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
1
nikiy
29. 11.novembra 2009 00:02
pekny blog
Napíš svoj komentár