Stojím na zamrznutom mori a pozerám na vločky snehu. Pomaly padajú, také male a guľaté, že by som ich chcel aj do ruky chytiť, no len čo by som ich chytil roztopili by sa. Rozplynuli by sa ako sen z rána ako med v čaji ako, ako môj hlas, moje volanie.
Kričím, ale žiadna ozvena, žiadne tóny, zvuky, hlasy. Absolútne ticho.
Rozbehnem sa a utekám. Počujem svoje kroky ako sa zabárajú do snehu a potom do ľadu. Každým krokom počujem vrzgnutie a puknutie. Ľad by sa ešte nemal topiť, ale aj tak mi idú v hlave spomienky. Hranie sa na rušňovodiča, sfukovanie sviečok a hádzanie sa o zem. Utekám pred nimi?
Utekám a pozerám sa na svoj cieľ nedohľadne. Viem, že tam nikdy neprídem, ale aj tak sa nevzdávam. Dýcham z posledných síl, už už, ale ...
Zima mi prerazila do hrude. Obtrela sa okolo tváre a vlasov. Jej chlad mi prenikol do kostí a moje srdce zastalo.
Pseudoblog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár