Alebo nie, skôr poznáš to. Keď ležíš niekomu pri nohách, čakáš či ťa kopne, alebo ti hlavu rovno odsekne, čakáš, na zodretých kolenách, na tváry modriny a sople, pretože ťa často ten čo je nad tebou kope. Do hlavy, do obočia, do nosa, do pier, má železnú špicu. Nie, nie je železná, je celá zlatá. A vôbec ti nechce pomôcť, vôbec sa nechce podeliť o všetko zlato, ktoré má, ktoré nikdy nepoužije, bude si ho strážiť. A teba, teba bude kopať zlatou topánkou, aby ti dal najavo, kto je tu pán. Jebať nato, proste poznáš ten pocit, ten keby aj, a keby aj nie. Tak čekuj toto.
Smrkám tú lajnu, ako keby to mal byť môj posledný nádych v živote. A asi to aj bude môj posledný nádych v živote. Pozriem v ľavo, pozriem v pravo, okolo mňa iba ľudia ktorím verím, ktorím by som mohol veriť, áno určite im verím. Po mne idú oni, smrkanie ako v čakárni cez chrípkové obdobie, veď čo žijeme len raz. Možno žijeme iba do teraz, tak si to ideme. Wau, alebo nie wau, neviem nevnímam to, skrz tú radosť zo života, je to asi to isté, tak načo tie drogy ? Asi iba skúšam, asi iba zabúdam, asi iba spomínam. Možno niečo hľadám, čo je ale isté neľutujem. To ma natom baví najviac. Nemyslím na včera, nemyslím na dnes, nemyslím na zajtra. Verím pritomnému okamihu, tak intezívne, tak naplno, ako keby som sa nemal už nadýchnuť. Nie, ako keby som už nemal ani len vydýchnuť. Tak rozlievam, tak sa pritom usmievam, usmievame sa všetci, niečo dobré je v nás, nechceme ubližovať, nechceme zlo, chceme sa mať len lepšie, ako sa máme vo všedné dni. A funguje to, naozaj sa máme lepšie. Nie je to ilúzia, ilúzia je sa tomu brániť. Hovoriť, že to nie je tá správna cesta, ale, predsa len je to cesta, aj keď podľa mnohých nesprávna. Očarujúca, krásna, plná života, nádeje. Aj keď, ráno to už asi pominie, no čo je sekunda ak čas nevnímaš, ak neveríš tomu, čas plynie, čas stojí, čas neexistuje. A naozaj čas neexistuje, lebo keď spomínam, žijem pre tú chvíľu, keď snívam žijem pre inú chvíľu, a keď prežívam, žijem pre túto chvíľu, istú, reálnu, nekonečnú... leboto čo je teraz je stále, aj teraz, aj teraz, aj teraz.... ale to som asi ušiel od pointy premietaného, teda písaného príbehu... tak poďme späť-->
som späť, aj keď zrejme nie. Zablúdil som v bludisku divných, sebadeštruktývnych myšlienok, opieram sa o základy vesmíru, opieram sa o základy ničoho. A presne o tom to je, život krása, život beznádej, život smiech, život agónia, deň čo deň s tým žijeme všetci. Musíme, alebo, chceme, veď len málo kto chce umrieť, nechci umrieť, ži, to je podstata.
Prebúdzam sa o 6:30 ráno, asi tak po desiatich minútach spánku, je tu ten deň, deň, keď na chvíľu opúšťam bratov, ženy, chlast, drogy, jednoducho idem umrieť. Skladám si posledné tričká, ukladám ich na kopu, na seba. Nebaví ma to, rozhádžem ich, jebnem ich do cestovnej tašky, a čakám, čakám. Stále sa neviem preniesť cez to, že odchádzam, že idem, niekam, kam nechcem, za čím nechcem. No musím, ak chcem prežiť, aspoň na chvíľu, obetujem svoj čas, ako otrok, ako oktrok štátu, firme, ktorá mi bude platiť raz mesače, raz mesačne. Ach každý, jeden premárnený deň, a oni mi dajú výplatu raz za mesiac, čo to má kurva znamenať, viem, že tam nevydržím dlho. Ani nechcem, nemôžem, zbytky energie čo ostali z môjho života, som uložil do schránky môjho tela. Zvoní mi telefón, vraj mám ísť dole, už ma čaká odvoz, do neznáma, do pekla, tam, kde budem otročiť, pre hrstku ryže, pre pár strieborných, pre pár stoviek eur. Dovi, dovidenia, ustlem postel, zabuchnem dvere, ťažké výdychy znamenajú jediné, skutočne odchádzam. No nebudem plakať, neplačem. Snažím sa nmyslieť na tú cestu, čo sa míňa pod kolseami auta, no nemúžem. Sústredím sa na každý kilometer, som čoraz ďalej, od života, od svojej duše, nechávam ju ďaleko od miesta kde prídem. A môj mozog musí iba uvažovať, "bolo to správne", asi áno, asi nie, kto vie. Asi len budúcnosť. Teraz myslím, do zadu aj do predu, no hlavne nechcem myslieť v prítomnosti, zabíja ma to, mučí ma to, veď už v sebe nemám ai kúsok radosti, ani kúsok šťastia, nie ako v noci. A nie ako v tú noc rped ňou, a tak ďalej a tak ďalej. A toto považujú ľudia za život, ten, ktorý musia žiť. Fuj, humus, strach nenávisť, zrazu je zo mňa zlý človek, čo nenávidí život. Ae ja milujem život. Tak čo, tak nič. Tak prichádzam. Tak sa vybaľujem. Au, jau, och nou. To jekoniec, tak čakaj, ako čakám, ja kým prídem za svojím životom, lebo kým tu makarám, kým t ú "pracujem" som mrtvy ako tvoj pra, pra otec. Tak haaaaaaaaaa..................... au
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár