Dívam sa na naš spoločné fotky a rozmýšľam. O tebe, o mne. O nás. O tom, ako rýchlo to ubehlo a za aké samozrejmé som to brala. O tom, že som ti chcela toľko toho dať a že si ešte nemala odísť. O tom, že som ťa milovala... O všetkom.

Končila som strednú školu a bola som plná očakávaní z budúceho života. Chcela som dosiahnuť všetko, čo som mala v hlave, hlavne bojovať a nevzdať sa.
Bol to teplý večer, moje narodeniny, na ktoré si nik nespomenul. Sadla som si k priehrade a sledovala som mesiac, ktorý sa odrážal vo vode. Bolo to také nádherne mrazivé, romantické. Vychutnávala som si to.
Pristúpila si ku mne - ty krásna, dlhovlasá, nízka a o málinko staršia - a opýtala si sa, či si môžeš prisadnúť. Vraj som vyzerala smutná. Všetko som ti vysvetlila a hoci si bola úplne cudzia osoba vedela som, že ti môžem veriť. Klišé, že? Ale bolo to tak. Ty si mi porozprávala o tom, že takto v noci sa najradšej prechádzaš, pretože ťa nerušia výkriky mladých a opitých, rušivé zvuky áut a podobne. Rozprávali sme sa pár hodín, ubehlo to rýchlo.
Cítila som blízkosť našich duší, keď som tam vtedy s tebou sedela. A ty si cítila to isté.
Vtedy, keď si ma chcela pobozkať som ušla. Vieš aké vtipné mi to teraz príde? Láska...

Veľa som premýšľala, nevedela som, čo sa to stalo, prečo zrazu cítim niečo iné a ešte k žene. Nerozumela som tomu. Vedela som názor rodičov na tento "problém"...

Na druhý deň okolo obeda niekto zazvonil. Myslela som, že prišla suseda, ktorá si večne niečo požičiava, ale nie. Bola si to Ty. Opäť krásna a s úsmevom. Neviem odkiaľ si vedela, kde bývam, ale to mi je jedno. Ospravedlnila si sa mi za tú predošlú noc a doniesla si mi darček. Vraj na tie narodeniny. Opýtala si sa, či som sama a či môžeš vojsť.
Rodičia boli v práci a ja sama doma. Urobila som nám čaj a rozprávali sme sa. Povedala si mi, že niečo také si nikdy neurobila, ale pri mne si cítila, že to tak chceš. A keď sme to preberali ja som pochopila, že cítim niečo iné, niečo čo som k žiadnemu necítila a tiež mi došlo, že je to normálne, že to nie je choroba, len niečo k sebe cítime.
Pobozkala som ťa. A tak sa to celé začalo.

Bolo to nádherné, boli sme najlepšie priateľky a partnerky - to druhé o nás dlho nikto nevedel. My dve, nerozlučné, zaľúbené, oddané. Pre nás obe to bolo niečo nové, ale v tom to bolo čarovné. Ty si predtým už mala skúsenosť, no nie až takúto.

Keď sa o tom dozvedeli naši príbuzní, tak nás vyhodili, nechceli o nás počuť. Bolo to ťažké a bolestivé, ale zvládli sme to. Ty a ja.
Už nás tu nič nedržalo, tak sme to riskli a odišli sme spolu pracovať do Švédska, bola to pre nás nádherná, studená krajina, ktorú sme chceli obe navštíviť. Prenajali sme si tam byt a spolu ho troška zútulnili. Bolo nám tam nádherne, nik nám do toho nehovoril, neodsudzoval nás. Našli sme si prácu, v ktorej sa nám darilo, všetko šlo ako malo.

Trvalo to dva roky, dva úžasné, nezabudnuteľné roky. A potom si ma opustila. Po tvojom odchode sa toho veľa zmenilo... Opustila som tú krásnu krajinu, lebo mi ťa tak veľmi pripomínala. Ja som sa odsťahovala a nechala ťa previesť a pochovať na Slovensko, hoci tvoja rodina o teba nemala záujem. Ako mohli byť takí bezcitní! Ako že ich to vôbec nebolelo!

Verím, že som ti niečo dala, že si sa niečo naučila.
Je to len pár riadkov, no sú pre Teba.
Lebo ty si ma milovala tak, ako ma nik predtým nemiloval. S tebou som zdieľala všetko, čo som cítila.
Odkedy tu nie si mám v srdci obrovskú dieru, zasa klišé, ale nijak inak to neviem pomenovať...
Dnes je to znova o rok viac, čo som bez Teba a nezdá sa mi, že by to tlmil čas.
Chýbaš mi, láska.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
sitnxan  3. 11. 2012 14:23
sranda
Napíš svoj komentár