-„Ja by som sa vrátila do tých čias, aspoň na chvíľu.“ -„Aj ja.“ Nie, opäť klamem.

Dnes bol ďalší hlúpy piatok. Plný ďalších hlúpych vecí, ktoré treba urobiť a ktoré robiť netreba a ktoré vlastne nikto robiť nechce.



V podstate si už ani nepamätám, kedy som mala dostatok energie ma všetko, čo potrebujem vyriešiť. A tak si môj mozog vytvoril systém, v ktorom na všetky tieto veci serie, aby nemusel vynaložiť energiu, ktorú nemá odkiaľ čerpať.

Vyrovnala som sa s mnohými vecami, smiala sa, plakala. No hnevať som sa neprestala. Ľudia ma serú. Každý deň. A čím viac ich ignorujem, tým viac sa na mňa lepia. Vraj to mám ignorovať. Tak to ignorujem. A oni sa kurva stále len lepia a lepia! 




Na základke sme mali jedno dievča. Volala sa Monika, mala predkus a nikto ju nemal rád, pretože stále pišťala. Keď som jej naliala mydlo do vlasov, pišťala tiež. Tak som jej povedala, že to môže byť vždy horšie a z jej čerstvo umytých vlasov som odstrihla prameň. Pišťala znovu. 





-„Monika, kam ideš?“ 
-„Ja neviem.“

A Monika nebola nakoniec až taká piča, za akú ju všetci mali. (JK, bola, ale to teraz vôbec nie je podstatné.) 
Vieme my vôbec, kam ideme? 
Kam smerujú všetky naše snahy a energia, ktorú vynaložíme na každodenné povinnosti, ktoré v konečnom dôsledku aj tak nestoja ani za plesnivé rožky? Je to neustály kolobeh rutiny, potláčaných citov a starostí, ktoré nedokážeme vyriešiť, pretože jedna nadväzuje na druhú a tá zas na ďalšiu ale tá nadväzuje na tú prvú a tú nedokážeme vyriešiť bez toho, aby sme najprv vyriešili druhú a tretiu. (Stratili ste sa? -

)



A tak sa kolobeh opakuje znovu a znovu, kým nezistíš, že už mesiac nemáš s kým piť pivo a stratil si rok života pozeraním na SJW a vrieskajúce feministky. 


Aby som sa ale vrátila k skutočnej podstate tohto blogu (ak nejakú vôbec má), tak myslím, že nie, nevrátila by som sa späť. Dlhý čas som ľutovala mnoho vecí, ktoré som urobila, postoje, ktoré som mala aj čas, ktorý som vyplytvala na nesprávnych ľudí. (Ktorý vlastne ešte stále ľutujem a asi už navždy budem) 

No všetko to bolo to súčasťou poznania, ktoré mi umožnilo ovládať vlastné myšlienky a emócie, ktoré ma dusili a väznili, kým sa moja schránka úplne nezničila, začala pukať pod návalom hnevu a uvoľnila všetky tie sračky, ktoré som si nechcela priznať. 
Nikto si ich nechce priznať. Nikto nechce byť slabý, ani poškodený. Nič také ako zúfalstvo či apatia sa vo vzorci dokonalého a usporiadaného života nenachádza. V každom prípade je nutné bojovať voči sebe, kým budete schopní odbúrať všetok ten maras, ktorý vás požiera zaživa. 

 Denník

2 0 1 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu