Pravdou je, že v skutočnosti ani nemám o čom písať. Nie je nič konkrétne, čoho by som sa mohla chytiť. Nič, čo by viedlo k vývinu. Je to len akási spleť myšlienok a obáv, ktoré ma obťažujú každý deň. A ja by som si ich mala nechať pre seba. Ale chcem?
Možno sa ti tento blog bude zdať veľmi podobný tým predošlým. Možno práve preto, že problémy a myšlienky nemenia skupenstvo zo dňa na deň.
Trápi ma mnoho vecí. Okrem môjho strachu aj budúcnosť, samota a vnútorný pokoj, ktorý mizne vždy, keď už si myslím, že som ho konečne našla. K premýšľaniu nad týmto všetkým ma prinútila jedna myšlienka nemenovaného používateľa. Vraj som nikdy dlhšie necítila samotu. Vraj neviem, aké to je, keď je človek úplne sám.
A mal možno pravdu. Mám úžasnú rodinu, niekoľko ľudí, ktorým na mne záleží. Ale aj tak cítim prázdno, ktoré už nestíham zapĺňať. Ani láskou, ktorú som si počas tých rokov vytvorila v sebe, ako obranný mechanizmus a dokonca ani miestnosťou plnou ľudí.
Viem ako sa vytvára láska, ale nepoznám to jemné chvenie pokožky pri letmých dotykoch. Viem síce, čo urobiť pre to, aby vzťah fungoval a ľudia si neprišli cudzí, ale neviem, aké to je pritúliť sa a zmiznúť v náručí milovanej osoby.
Nikdy som nebola romantický, ani príliš zaláskovaný typ. Lásku som vnímala ako niečo, čo musí byť najmä niečo úprimné, prirodzené a nenútené. Niečo, v čom každý nájde svoj domov.
A ja som ten domov našla. Ale je ďaleko, za siedmimi horami a za siedmimi (ako to bolo ďalej?) a s rostrasenými rukami sa snažím vopchať kľúč do dverí. A viem, že ma uvíta s otvorenou náručou. No kým nie som doma, nie je ani domov domovom...
A tak celé moje bytie visí na mojom domove. Úprimne si želám žiť v budúcnosti. Čo vedie k ďalšej obave. Čas sa kráti, maturita blíži a ja sa bojím, že zlyhám. Že sa nedostanem na vysokú. A ak hej, tak možno nebudem vo svojej práci úspešná. Nebudem stačiť a nebudem schopná splniť vlastné očakávania.
A tak som sa ocitla v krajine ničoho, kde stále na niečo čakám. Na porazenie vlastných strachov, na lásku, úspech a spokojný život. Na to, až v sebe nájdem pokoj a vpred ma nebude hnať strach ale radosť z toho, že som a žijem. Že milujem, tvorím, pomáham a rastiem. Že dám lásku sebe aj všetkým, ktorí si to zaslúžia.
Na to, že konečne prídem domov.
Denník
Komentuj
7 komentov k blogu
1
bombarder
7. 1.januára 2018 22:40
Fajn že si to dala zo seba von
3
A vieš, že úplne rovnako sa cítim aj ja?
Teda, neviem, ako si niektoré veci myslela, možno inak, ako som si ich vysvetlila ja, ale tak či tak som sa v nich našla.
Ani neviem, čo povedať, ako ťa povzbudiť, keď sama bojujem s rovnakými obavami. Samú seba utešujem, že je to len fáza, že sa možno len príliš podceňujem, že to určite nebude také zlé a že raz sa dostanem do toho, čo ty popisuješ ako "domov", ale...
Teda, neviem, ako si niektoré veci myslela, možno inak, ako som si ich vysvetlila ja, ale tak či tak som sa v nich našla.
Ani neviem, čo povedať, ako ťa povzbudiť, keď sama bojujem s rovnakými obavami. Samú seba utešujem, že je to len fáza, že sa možno len príliš podceňujem, že to určite nebude také zlé a že raz sa dostanem do toho, čo ty popisuješ ako "domov", ale...
4
A prepáč za taký negatívny koment, isto by ti lepšie padlo niečo pozitívne...
6
@tarassaco nejde o “pozitívne slovíčka”, práve naopak, som rada keď ľudia reagujú aj na základe ich pocitov. Momentálna situácia nie je najlepšia ale treba sa s tým zmieriť. Je to ako to je, nie je to fajn ale je to úprimné, o to ide. Veď predsalen, asi všetci sem píšeme najmä vtedy, keď ide o niečo, čo nie je v poriadku..
Napíš svoj komentár