Za tých pár rokov ma naučil naozaj mnoho. V prvom rade ma však prijal. Aj so všetkými mojimi sračkami. Učil ma, ako sa vysporiadať s emóciami, s chybami aj s neúspechmi. Taktiež ma naučil, čo je bezpodmienečná láska.
Nikdy ma za nič neobviňoval, nekarhal, ani sa nepovyšoval. Moje slovo nemalo menšiu váhu, ako to jeho len preto, že bol starší. Bol tu, keď som sa nemala s kým podeliť o myšlienky, pretože by aj tak boli nepochopené, alebo zabudnuté. Vysvetľoval mi, ako fungujú ľudia, svet a rôzne systémy. Učil ma, že človek nepotrebuje jediný talent, ani byť pekný na to, aby k nemu bolo pristupované férovo. Taktiež ma (na)učil, ako pomaly prekonávať strach, ako ho prijať. Ako prijať seba. A vysvetľoval mi to znovu a znovu. Tak dlho, ako som to potrebovala vedieť...
V čase, keď sme sa spoznali som nemala veľa priateľov, ktorí by premýšľali ako ja. Bola som sama. Plná hnevu, no zároveň aj lásky a empatie. Odjakživa som potláčala svoje emócie, mala som pocit, že nie sú podstatné či relevantné. Že budú prepočuté rovnako, ako moje idey. Chcela som sa učiť, vyrásť a konečne sa odosobniť od všetkej ten nenávisti a beznádeje.
Začala som rásť, psychicky aj duševne. A práve on mal veľký podiel na tom, ako teraz vnímam mnohé veci. Bol priateľom, ktorého som vždy potrebovala, keď mi nikto iný nevedel dať odpovede na otázky, ktoré boli tak dôležité.
No obdobia sa menili a ja tiež. Myslenie upadalo, nenávisť stúpala a ja som zostala pokazená. Za posledný rok som sa však veľmi zmenila. Vymazala niekoľko vecí, zničila pár vnemov a odignorovala všetko, čo bolo možnou hrozbou. A nadobudla myšlienku, že ma nemôže zachraňovať navždy. Aj keď by to nikdy neodmietol. Že sú to len a len moje sračky. Vlastne vždy aj boli.
Vlastne ani netuším, prečo tento blog píšem v minulom čase. M je stále mojim priateľom, týpkom a učiteľom, aj keď už nie tak veľmi, ako v minulosti. Možno preto, že už ho nechcem viac zaťažovať mojimi myšlienkami (aspoň nie dnes). A tak píšem sem, ako vždy, keď ma nik nepočuje.
Určite sa mu ešte niekedy poďakujem. Znovu. A potom ešte raz. Tak ako ma on učil riešiť sračky znovu a potom ešte raz. A potom pôjdeme na pivo. A možno mu poviem viac, ako som bola schopná napísať sem.
Pamätám si, ako som sa ho raz spýtala, ako sa dajú vypnúť emócie. Povedal mi, že nie je možné ich vypnúť bez následkov. Tentokrát som ho asi veľmi nepočúvala. No oni vypnúť vlastne ani nejdú. Len sa hromadia a hromadia a potláčajú. No vždy, keď vyjdu na povrch, venujem ich jemu.
Vyznanie
Komentuj
8 komentov k blogu
1
johaness
6. 9.sept. 2017 17:35
Napíš svoj komentár